Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Peter Petro | 2.11.2005 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Hmla vo Vancouveri

Blank

Človek sa zobudí nadránom a vonku sa valí hustá hmla. Do toho hudie smutná hudba lodných trúb, ktorými sa lode melancholicky varujú pred zrážkou. Zo spodného d na nižšie h. Do omrzenia.

Aké to asi je, stáť na môstiku s kormidlom v ruke a pred sebou sto, dvesto metrov lode, s ktorou treba trafiť do úžiny Georgia medzi Point Grey a West Vancouverom? Pritom nič nevidno, ani na koniec lode, veď pred samým nosom, hen, za oknami môstika, je už hustá hmla! To ešte nemusí byť také zlé, ale čo ak je lodí v tamtej hmle viac a úžina je, ako už samotné pomenovanie naznačuje, naozaj úzka? Majú radar, poviete si. Ach áno, radar! Lenže radar na krátke vzdialenosti veľa nepomôže, ten ukazuje ostatné lode, akoby boli takmer na tom istom mieste ako my. Ale na tom istom mieste naozaj nie sú, takže kde, do čerta, vlastne sú? To preto tie smutné tóny ako z nejakej perverznej predohry opitého hornistu, ktorý sa rozhoduje, či by predsa len nemal zahrať ten druhý koncert pre lesný roh a orchester Richarda Straussa.

No, som hore, nedá sa nič robiť, okolo mám hmlu, tak ako vo vlastnom živote, keď naozaj nevidím nič pred sebou, keď neviem ako ďalej, keď len tak tápam, len tak akosi vegetujem a silou-mocou sa snažím presvedčiť seba samého, že je už čas vstať, zobudiť sa a konať. Čo ma k tomu núti? Hmla? To smutné trúbenie? Čo mi to pripomína?

No pravdaže. V inom čase, v inej dobe, na inom mieste. Som chlapec a je krásne letné ráno vo voňavej drevenici starého otca na hornom konci Šumiaca. Som na prázdninách. Zobudila ma trúba pastiera. Každé ráno hrá tú istú melódiu, aby ho statok poznal a šiel bez zdržiavania hneď za ním. Neviem si na tú melódiu spomenúť a to ma privádza do šialenstva. Niekedy, keď mám vypité, sedím bezmocne pri svojom rozladenom klavíri a snažím sa akýmsi špiritistickým spôsobom vsugerovať si tú melódiu. Duchom sa prenesiem do tých čias, do toho rána, do svojej detskej podoby a ticho ležím v posteli. Ako svitá, ako sa svetlo zakráda do izby, vyvstávajú predo mnou objekty, na ktoré nemôžem zabudnúť. Veľký obraz cára Ferdinanda, ktorému starí rodičia slúžili na dvore v Sofii, fotka loveckého kaštieľa, kde bola stará mama kastelánkou, olejové obrazy maľované mojím otcom, keď nemal ani osemnásť. Ešte nevedel, že mu rodičia nedovolia stať sa umelcom, takže obrazy mali farbu, život, veselosť, boli ešte nedotknuté trpkosťou sklamania, ktoré ho zlomilo na celý život.

o-petro6-2
Ach, album! V srdci ma pichne, keď si naň spomeniem. Ľudia na fotkách sa usmievajú, i keď ich vtedy postihla veľká tragédia, ale tú nevidno, vidno len usmiate tváre. Aha, hádajte, kto z týchto dvoch je cár a kto môj starý otec? Neuhádli ste. Neprekvapuje ma to, všetci tipujú tak isto. No, ten, čo sa tvári tak obyčajne, je Ferdinand. Už urobil rozhodnutie, ktoré zničí život môjho starého otca. Bol neposlušný. Za normálnych okolností by mu monarcha len na čas znepríjemnil život, ale okolnosti neboli normálne. Bola vojna. Prvá svetová vojna a Ferdinand mal právo anulovať výnimku starého otca a tým ho poslať na front. Tak sa aj stalo. Bol v Rusku, v zajatí, v légiách a čo ho zlomilo, bol divný rozkaz, ktorý aj Štefánikovi vyšiel z úst proti vôli, so zle zadržiavanými slzami. Rozkaz zradiť a nechať boľševikov vyhrať tak, ako to chceli páni. Nerozumel tomu vtedy nikto, ani starý otec, ani Štefánik, ani ostatní legionári. Len dnes tomu rozumieme. Odsunutie Ruska na vedľajšiu koľaj. Nech sa tam vraždia, ale do nášho trhu sa miešať nebudú. Tak nejako. Dá sa to zahaliť aj do decentnejšieho oblečenia, aby to nevyzeralo tak groteskne. Zakryť smrtku veselou maskou. Je však neskoro. Už sa o tom takmer všetko prezradilo, všetko vie. Obrázok starého otca a Ferdinanda je posledná fotka, keď starý otec ešte nebol zlomený. A predsa v tom momente už bolo v mozgu cára Ferdinanda rozhodnuté, čo sa stane s mojím starým otcom. Ďalšia fotka je z povojnového obdobia. Starý otec sa vrátil ako starý muž, ktorý len dožíval, ktorý sa s nikým veľmi nebavil, len sem-tam utrúsil, že „nič netreba kupovať, aj tak vám to zoberú, keď prídu komunisti.“ Že prídu, nepochyboval. Predal pozemky, postavil kino, dal deti študovať do miest a sám dožíval v drevenici so starou mamou. Pár rokov po tom, čo prišli komunisti, umrel. Pozeral som naňho, ako ležal v rakve v kuchyni, ako okolo na zvracanie smrdeli kvety, ako ľudia plakali, ticho rozprávali, ako ho zakopali na cintoríne a ako sme ten hrob s tetou minulý rok už nenašli.

o-petro6-3
Zrazu ho vidím živého: ako v noci opatrne, bosý, v bielych rytierkach, kráča po snehu k drevenej búdke záchoda na záhumní. A ešte jedna spomienka. Vidím ho na červeno: zatĺkal klinec sekerou a ja, asi trojročný, som zvedavo odzadu k nemu podišiel a on ma ostrím rafol rovno nad ľavé obočie. Červená hmla. Začal som revať ako blbec. Stará mama vyšla z kuchyne na pavlač a keď ma zbadala, omdlela. Nič mi nebolo. Rana sa umyla, zahojila, život šiel ďalej, len starého otca už nebolo. Tak všetci pomaly poodchádzali zo scény. Zostali len fotky. „Na, vezmi si ten album do Kanady,“ hovorí mi teta. Už sa na to nemohla ďalej pozerať.

Ale na melódiu si nijako nemôžem spomenúť. Sadisticky sa mi krúti okolo hlavy, ale mimo dosluchu. To, čo je vizuálne hmla, je sluchovo len akési neľudské bzučanie, ktoré nemožno vinúť ani v najtichšej noci. „Veď to je zvuk tvojho tela! Zvuk krvi v mozgu, ty ťuťko!“ A tak v polosvite zahmleného rána pri vnútornom bzučaní sa pomaly prebúdza poznanie, že ďalšiemu dňu sa už nijako nevyhnem. O chvíľu už húkanie lodí prehluší nekončiaci sa hluk áut smerujúcich na univerzitu, hluk dňa, ktorý už nič nesľubuje, ba ani nič dobrého neveští.



Peter Petro  viac od autora »
Vaše reakcie [2]
:: Súvisiace reklamné odkazy