Trošku o Kazachstane - Magazín.T-Station.sk

Nie je jednoduché vracať sa na miesta, kde sme žili dlhšie než jednu dovolenku alebo študijný pobyt. Pred odchodom do Almaty na filmový festival Eurasia som márne pátrala po tom, prečo som nervózna. Veď o nič nejde, festival ako festival, hovorila som si v duchu.

Aby to bolo jasnejšie, žila som tam štyri roky, 1995 až 1999, pre čerstvo samostatný štát tie najťažšie. Rozpad Sovietskeho zväzu bol pre obyvateľov Stredoázijských republík šokom. Nielen emocionálnym. „Raz sme sa zobudili a cigarety stáli namiesto 50 rubľov 5000. Bez akejkoľvek zmeny platov,“ opisovali mi vtedajšie zúfalstvo známi. Čo je to zúfalstvo, som spoznala hneď po príchode aj sama. Prázdne obchody, základné potraviny v maličkých kioskoch, liter mlieka tri doláre, vajce dolár, balík pampersiek môj dovtedajší redaktorský plat, a dvojročné dieťa na krku. V zime mínus dvadsať, tú prvú sme takmer celú prežili bez kúrenia a elektrického prúdu. Ako, to už dnes ani dobre neviem. Keď som sa prechádzala popod naše okná na ulici Dostyk, spomenula som si, ako som v zime každé ráno v kožuchu tri hodiny rozmrazovala v čajníku vodu. Kazaši vraj vtedy dlhovali Uzbekom za plyn, tak sa kohútiky rýchle zavreli. Varenie čaju bolo dlhým procesom, lebo vtedy sa plyn používal všade ako skromné prikurovanie. Plamienky na horákoch boli miniatúrne.

Nočné remonty, prerábanie bytov. Keď robotníci začali vŕtať v nejakom byte o jednej v noci, skončili o šiestej ráno. To bol taký dobový hit. Elektrika vraj bola v noci lacnejšia. Vždy, keď som úplne na dne balila kufre, čosi sa rýchle zmenilo a ja som žasla, na čo všetko si dokážeme zvyknúť.

Do Almaty, bývalého hlavného mesta, prilietam v nedeľu podvečer, víta ma Saša, anglický študent miestnej univerzity. Vypĺňa každú moju prosbu skôr, než ju vyrieknem. Telefónne čísla sa za šesť rokov, čo som tu nebola, trikrát zmenili. Hneď mu diktujem všetkých, ktorých bezpodmienečne musím vidieť. V hoteli nemôžem zaspať. Neustále chodím na balkón, pozerám na rozsvietené mesto, fajčím a je mi do plaču.

Budova letiska je krátky, ale výstižný úvod do všetkého, čo na mňa v meste čaká. Stavbári odtrhnutí z reťaze. Luxusné budovy, supermarkety, fontány, vkusné reštaurácie, pouličné kaviarne, všade čisto a útulne. Pretieram si od prekvapenia oči. Stavebný boom v neďalekom Urumči, hlavnom meste čínskej provincie Sin-ťiang, zahltil mesto vežiakovým betónovým hnusom, odčlovečil a zbavil ho histórie. Tu, pre Áziu úplne netypicky, naopak. Starú Almatu pripomínajú len budovy od prvého poschodia hore. Balkóniky obité všetkým, čo kto kde našiel a samozrejme - po strop založené haraburdím. Keď zájdem do dvorov, je jasné, že proces obnovy sa už začal, ale život za fasádami sa hýbe o čosi pomalšie. Na „našom“ balkóne visia nejaké pančuchy.

Bývalé hlavné mesto Kazachstanu Alma-Ata v ruskej, Almaty v kazašskej verzii stratilo svoj pyšný status v roku 1998, hoci doteraz ho nazývajú „južnaja stolica“ (južné hlavné mesto). Tým najhlavnejším je teraz Astana, údajný majsterštyk prezidenta Nursultana Nazarbajeva. Japonský architekt tam vraj stvára divy a obrázky, ktoré si obzerám na fotoaparáte mojej kamarátky, sú ako z nejakej science-fiction. Pôvodne Celinograd, neskôr Akmola a nakoniec Astana. Akmolu zrušili pod tlakom názoru, že hlavné mesto sa predsa nemôže volať Biely hrob (význam názvu v kazaštine). Odborníci vtedy vysvetľovali, že pre moslimov je v obrovskej stepi cintorín zároveň bezpečným miestom oddychu, oázou pokoja, ale názov sa nakoniec predsa len zmenil. Astana znamená v kazaštine hlavné mesto. Jednoduché ako facka.

Almaty bola pôvodne starou ruskou pevnosťou. Kolonizácia sa začala ešte za cára a mesto dostalo vtedy názov Vernyj. Z toho obdobia ho vraj zdobia nádherné dubové a bukové aleje. Sovietska architektúra so svojím megalomanstvom a neprebehnuteľnými širokými bulvármi (to aby masy mohli na 1. mája pochodovať a tanky mašírovať v úhľadných štvorstupoch) nepriniesla Almaty nič pekného.

Osobitou kapitolou boli semafory. Väčšinou som dokázala na zelenú dobehnúť do polovice cesty a potom to začalo byť, ako hovorí môj syn, „husté“. Dokľučkovať cez druhú polovicu cesty mohol len zdatný slalomár. Šoféri nie sú oveľa ohľaduplnejší ani dnes. Všetci sú daltonisti. Zelená neexistuje.

Otvorenie festivalu je zorganizované vo veľkom štýle. Na 200 metrov od vchodu je natiahnutý červený koberec a popred tisícový dav musí prejsť každý sám, aj s červeným jablkom, ktoré dostávajú všetci hostia. Aj Catherine Deneuve a Jean-Claude Van Damm. Sú to majstri návštev, Katka si vraj vypýtala do Francúzska celú jurtu a Jano začal najprv s bytom. Hneď u prezidenta. Klebietky moje milované!

Film, na ktorý všetci čakali, vznikol v kazašsko-americkej koprodukcii, medzi producentmi figuruje dokonca Miloš Forman a ako prvý režisér Ivan Passer. Neskôr ho nahradil ruský režisér Sergej Bodrov. Film stál 34 miliónov dolárov, firma Miramax kúpila jeho celosvetové práva a na reklamu vyčlenila celých 20 miliónov. Kvalita filmu je priamo úmerná vloženým peniazom. Skvostná výprava, skvelé špeciálne efekty (Yves De Bono vyhadzoval do vzduchu aj vo filme Pearl Harbour), medzinárodná herecká zostava - Jason Lee Scott, Mark Dacascos, dvaja mladí Mexičania a jedna nádherná Kazaška, úchvatná krajina. Bez nudy a veľkých očakávaní, veľkého umenia, uznávam profesionálnu prácu. Sála šalie, všetci Kazaši okolo vyskakujú, keď „naši“ mlátia zlých Džungarov. Socha národného básnika Abaja pred palácom a umeniamilovní kritici sú smutní a hľadia spolu do diaľky.
A ďalej každodennosť filmového festivalu, všade okolo Tadžici, Gruzínci, Kirigizi, Uzbeci a veľa veľa Kazachov.