Oni a my

Chlapci sedeli v kruhu. Na stenách boli plagáty, obrázky a povzbudivé heslá, za oknami nevľúdne sychravé petržalské ráno. Chlapci tam boli nasilu. Tak isto ako my. Oni tam museli prísť raz za týždeň ako problémová mládež, ktorú už vyhodili zo všetkých učňoviek. My sme museli prísť preto, že inak by sme nedostali zápočet z psychológie.

Vo vzduchu visel akýsi ospalý ľahostajný vzdor. A hlas psychologičky, ktorá sa snažila rozprúdiť debatu. Nejaký čas sa to príliš nedarilo. Väčšina pätnásťročných chlapcov dospávala nočné behanie po uliciach, kradnutie bicyklov a dílovanie heroínu zmiešaného s colacaom. Väčšina mojich spolužiakov driemala po noci prebdenej nad fľašami lacného alkoholu a hovormi o vlastnej filmárskej genialite. Zlom nastal, keď padla otázka, čo bude kto robiť o päť rokov. Chlapci sa vyjadrili, že budú mať nové bavoráky, nové babenky, nové totálne nabúchané svaly a kopu prachov.
- Ako si na tie bavoráky chcete zarobiť? – spýtala som sa len tak zo zvedavosti.
- Prečo zarobiť? – povedal jeden z chlapcov, ktorý akoby Seanovi Pennovi z oka vypadol.
- A čo teda? – spýtala som sa.
- Zarábajú len idioti.
Psychologička pokývala hlavou. Možno mala s touto diskusiou nejaký zámer.
- Hej, máš pravdu, - povedal z polospánku jeden z mojich spolužiakov. – Kradnúť je efektívnejšie. Rýchle prachy a nejaký ten adrenalín k tomu.
- Z dlhodobého hľadiska je to ale nevýhodná stratégia, - povedala som ja.
- Čo? – spýtal sa Sean Penn.
- Nebojíš sa, že pôjdeš do basy? – spýtala som sa.
- No a čo?

Rozhovor sa stočil na rebríček životných hodnôt. Skončili sme pri tom, že kým my myslíme na filmy a deti, chlapci myslia na to, ako pôjdu večer von, vyhliadnu si nejakého cigoša, teploša, alebo alternatívca a vymlátia z neho dušu. Že kým my a s nami trápne väčšinová spoločnosť idiotov premáhame ráno nechuť a vstávame do školy a do práce, vyhýbame sa násiliu, deštrukcii a represii, platíme odvody, poistky, dane, pôžičky a plánujeme budúcnosť, títo chlapci záväzky neuznávajú a ide im o to, čo najviac dostať a nič za to neplatiť. Násilie vyhľadávajú, riziko milujú, budúcnosť neplánujú a ničoho sa neboja.
- To naozaj z ničoho nemáte strach? – spýtal sa niekto z nás idiotov.
- A z čoho jako?
- A zo samoty? – skúsila som.

Môj pohľad sa stretol s pohľadom tej psychologičky. Dodnes vzdávam hold sile jej ducha, s ktorým dokázala čeliť každodennej bezútešnosti v tomto petržalskom centre pre mládež. Sedeli sme tam ešte ďalšiu hodinu. Vymýšľali sme alternatívne scenáre pre chalanov, ako v živote uspieť a nemusieť utekať pred policajtmi. Oni o to nestáli. Ich logika bola iná než naša. Niekde v ich doterajších pätnástich rokoch sa niečo zvrtlo a v ich zornom poli bola zrazu celkom iná diaľnica než v tom našom. Na hľadanie riešenia v ich svete je potrebný úplne iný algoritmus, než na aký sme zvyknutí my. A vôbec, zámená MY a ONI mi nikdy neboli tak zrozumiteľné ako vtedy, keď sme vyšli von medzi paneláky a Sean Penn sa spýtal, či nechcem kúpiť skoro nový horský bicykel za dvetisíc korún.
- Nechcem, - povedala som.
- Robíš chybu, - povedal mi Sean. – To celé je totiž o príležitostiach, čo sa neopakujú.
- Veď práve.
Teraz má Sean Penn a jeho kamoši tak dvadsaťpäť. Ktovie, čo s ním je, pomyslela som si nedávno nad správami o tom, čo sa po večeroch deje na petržalskej strane Dunaja.

Eva Borušovičová  viac od autora »
Vaše reakcie [14]