Závislosť je fajn alternatíva pre ľudí, ktorí nevedia nájsť zmysel života

Začneme celkom inak, vyjasnením recepčných východísk, a preto budem sprvu osobnejší ako zvyčajne. Som taký ten jednoduchší model čitateľa, čo miluje a vyhľadáva knižky preto, že miluje príbehy. Akékoľvek, bez ohľadu na ich literárnu a každú inú úroveň, pre tú možnosť prežiť príbeh niekoho iného, vychutnať si ho so všetkým, čo k tomu patrí. Mrzuté je, že príbeh si vychutnám len vtedy, keď sa mi podarí stotožniť sa s hlavným hrdinom. Na chvíľku sa ním stanem, aby jeho príbeh bol i mojím príbehom. Keby som nebol tak troška narcis, všetko by bolo v poriadku, ale že sa mám rád, musím mať aspoň troška, trolilinka rád aj toho, koho príbeh si čítam. Nakoniec, veď sa ním na chvíľu stávam. A ak aj nie priamo rád, mám neprekonateľný problém stotožniť sa s niekým, kto mi je až fundamentálne odporný. Aby sme si rozumeli, nevadí mi čítať si príbehy kohokoľvek akokoľvek zvráteného, ak kdesi v ňom nájdem čo len drobučkú nitôčku čohosi, čomu nielen racionálne rozumiem, ale dokážem sa s tým aj akosi emocionálne spriahnuť.

Temná strana sily poskytuje dostatok lákadiel, ktoré mi nie sú úplne cudzie, preto len veľmi zriedka narazím na príbeh, do ktorého sa ponoriť nedokážem, lebo nemám prostredníctvom koho. Čítajúc si v Plyši, čoraz nástojčivejšie som si uvedomil, že zostávam vonku. To kvôli Irvinovi Mirskému, hlavnému hrdinovi románu, závislému nielen od internetovej pornografie, ktorá mi je dosť blízka, ale aj od hrabania sa vo vlastnom vnútri, ktoré mi je blízke tiež. Preto celkom dobre nerozumiem tomu, prečo mi Irvin vadí až tak veľmi, že jeho príbeh jednoducho nedokážem prežiť spolu s ním. Je to jednoduchý príbeh totálne sebeckého sociopata, ktorý sa pokúša presvedčiť sám seba, že sa naozaj snaží zbaviť ťažkej závislosti od internetovej pornografie. V mene tohto cieľa si vykonštruuje vlastný mesiášsky komplex ozrutných rozmerov a čo je najhoršie, začne rozhodovať za druhých, začne sa zmocňovať ich osobnej zodpovednosti za svoje vlastné životy. To všetko sa deje tentoraz v  sterilnom urbánnom prostredí európskej metropoly, niekedy v blízkej budúcnosti. Prostredie a kulisy plnili v Hvoreckého literárnej tvorbe vždy viac ako čisto dekoratívnu funkciu a v Plyši to nie je inak. Najprv sa cestuje za zvyškami nenájdenej duševnej rovnováhy, kade-tade, tretím, štvrtým a piatym svetom, ako v zlom psychedelickom sne, potom zostaneme stáť. Chladné neosobné mesto, hlavnému hrdinovi navyše cudzie, len prehlbuje jeho odhodlanie vyriešiť svoje vlastné problémy, v zvrátenom vedomí povýšené na problémy celého sveta. Irvin sa rozhodne transformovať realitu na svoj vlastný obraz, pokúša sa vymaniť zo simulácií, vytvoriť prvú, najväčšiu matriošku, chce byť Neom v pornografickom Matrixe mediálnej metareality, ale nakoniec pochopí, že je len obeťou – ako všetci. Je fajn, že Plyš nemá happy end, ale Irvinov koniec je málo krutý. Za to, ako veľmi som ho neznášal, by si zaslúžil horší. Pomohla by mu možno absolútna fyzická bolesť, aspoň na chvíľku by sa zbavil toho nepríjemného duševného masochizmu, ktorým exhiboval v celom texte.

Literárnu tvorbu Michala Hvoreckého mám rád pre sarkazmus, s akým buduje vlastnú víziu popkultúrnej dystopie a páči sa mi spôsob, akým Hvorecký svoje texty komponuje. Plyš je troška iný. Ubudlo literárneho samplingu aj programovej povrchnosti, do popredia sa, naopak, dostala priam analytická snaha o psychologickú drobnokresbu. Dôsledkom toho celého je Irvin Mirsky, neuveriteľne prázdny hrdina preplnený opismi seba samého, emocionálny mrzák, karikatúra ľudskej trosky, ako vystrihnutá z najdesivejších nočných mor Sigmunda Freuda.      

Irvina nemám rád, nepáči sa mi, neznášam ho, ale bola by chyba stotožniť hlavnú postavu s románom. Tu funguje nepriama úmera: čím viac mi Irvin Minsky prekážal, tým je Plyš vlastne vydarenejší. A Irvin mi vadil fakt fest, práve preto román o ňom pokladám za nanajvýš vydarený. Aký je ďalej? Poctivý formálne i obsahovo, priamočiary, v istom zmysle jednoduchý, recepčne široko prístupný, s prijateľným sofistikovaným presahom, len škoda, že tentoraz som zostal vonku. Nebolo s kým stotožniť sa. To preto, že celé čítanie Plyšu sa v mojom prípade zvrhlo na opovrhovanie a nenávidenie jeho hlavného hrdinu. Čosi podobné som dosiaľ zažil len raz, s románom Johna Kennedy O‘Toola Spolčení hlupců. Tie knižky nemajú spoločné nič, len hlavných hrdinov som vnímal rovnako. Nemohol som ich zniesť, plyšového Irvina, ani spolčeného Ignáciusa, až tak veľmi, že ich príbehy síce môžem rešpektovať a oba považovať za vydarené, lebo to tak vlastne má byť, ale nie znova čítať.  

Hvorecký, Michal: Plyš. Bratislava, Albert Marenčin – Vydavateľstvo PT 2005. 224 strán.

www.marencin.sk