Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Peter Petro | 15.12.2005 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Smutná nahá jazdkyňa

Blank

petro_01

Marc Chagall: L`equestrienne – obraz, ktorý inšpiroval Ferlinghettiho

Pohľad do vnútorného javiska
Nedávno znovu vydali kultovú knihu šesťdesiatych rokov, Ferlinghettiho zbierku Smutná nahá jazdkyňa. Toto však nie je o knihe. Niekedy sa autorovi podarí niečo úžasné: pomocou troch slov vyjadrí nevyjadriteľné, niečo, čo bude mať veľký význam pre obrovské množstvo ľudí po celom svete, stvorí okrídlenú frázu, ktorá obehne svet a zasadne do povedomia ľudí a niektorých z nich priam posadne. Tak to bolo a dúfam aj teraz je so smutnou nahou jazdkyňou. Napriek všetkým zmenám sa mi nechce veriť, že to, čo nasleduje, sa vzťahuje len na archeológiu dojmov. Sila slova ma opantala natoľko, že verím v mágiu jazdkyne dodnes. Nemôžem ju dostať z hlavy a keď sa dívam na ženy, tak ich niekedy úplne nevedome rozdeľujem na dve skupiny. Len v jednej z nich môže niektorá byť potenciálne tou jedinečnou, neopakovateľnou, smutnou nahou jazdkyňou. Ak si myslím, že som ju našiel, tak na ňu nikdy nezabudnem a ak to teraz číta, tak vie, že hovorím o nej, hoci netušila, že hrá aj takú úlohu v mojej osobnej mytológii.

Smútok
Čo všetko sa v tých troch slovách skrýva! Smútok je výraznejším atribútom krásy než napríklad úsmev. Smútok je jednoznačný, úsmev môže byť milý, naivný, prostoduchý, ale i hlúpy. Smútok hlúpy byť nemôže, lebo vyjadruje vedomie tragickej podstaty života. Smútok nahej jazdkyne vyjadruje jej intelekt a posúva jej akt nahoty do úplne inej roviny, tak ako premieňa jej aktivitu – jazdenie – na niečo iné než roztopašné cvičenie, dáva mu zmysel a určitý cieľ. Smútok je však i enigmatický a opradie jazdkyňu jemným závojom tajomstva, ktoré dráždi a núti muža, aby ho vyriešil. Takže jej smútok je aj skúškou, ktorou si jazdkyňa vyberá partnera. Len ten, ktorý ju identifikuje, môže s ňou hovoriť na jej úrovni.

Nahota
Mám strach, že sme dnes nahotu úplne prestali chápať. Je zaclonená pornom. Čo tým chcem povedať? Že nahota nás oslepuje. Na prvý pohľad sa zdá, že nahota ukazuje všetko, že keď sa človek vyzlečie, už nič iné nezostáva. Ale nahota tiež zapína pohľad na sto percent a keď pohľad funguje naplno, prestáva fungovať iný druh vnímania. To môže byť osudné. Telo oslepuje. Je žena len telom? To je otázka, ktorú dnešný človek ťažko pochopí. Žena je viac než telo. Oveľa viac. Nahota je tiež výzva pre správneho človeka: „Som nahá, lebo mám v repertoári niečo silnejšie než telo. Vidíš ma nahú, ale to ešte nič neznamená.“ Je to tak. Nahota nakoniec tiež zakrýva to, čo je v žene najdôležitejšie, lebo nahota odkrýva len primárne znaky, teda to, čo všetky ženy majú (povrchne) spoločné, ale zato dokonale skrýva všetko ostatné! Niekto povie: „Na ostatné kašlem!“ Nuž ten nemá šancu sa k smutnej nahej jazdkyni ani priblížiť. Ten patrí k ženám, čo iné nemajú, ktoré na iné nemajú, ktoré potrebujú práve jeho. V tom nie je nič zlé, lebo tu nejde o žiadnu exkluzivitu, len o to, aby si každý našiel adekvátnu spoločnosť. Nehovoriac o tom, či na dnes, či na večnosť. To posledné je na dlhší rozhovor.

Jazda
A toto ma fascinuje najviac. Žene sa vždy upierala vonkajšia aktivita. Vždy síce robila viac ako muž, stala sa podstatne silnejšou ako on, ale bola to práca „skrytá“, hoci bez nej by sa svet rozpadol. Smutná nahá jazdkyňa však jazdí, a hoci je to slovo viacvýznamové (a niektorí muži sa uškŕňajú v sladkej predtuche), dáva nám najavo cieľ a tým cieľom nie je nevyhnutné muž alebo čosi mužského. Lebo jazdkyňa má svoj telos, čiže zmysel života a ona smeruje k nemu. Jazdkyňa je aj Amazonkou a to nám dáva pochopiť jej nezávislosť, ktorú jej nevediaci upierajú, neuvedomujúc si, že len nezávislá žena, teda žena, ktorá sa aktualizuje po všetkých stránkach, je nielen rovnocenným partnerom, ale aj bytosťou, o ktorej sníva každý muž, ktorý za niečo stojí. Nakoniec, jazdkyňa je na koni, teda vyššie ako muž, ktorý ide pešo. Jazdkyňa je šľachtou oproti pešiakovi (mužovi) z nižšieho stavu. A v modernej dobe? No práve. Tu začína ísť do tuhého. Môj dojem je, že je nepochopená v celej svojej komplexnosti, ktorú sa mi podarilo len tak narýchlo načrtnúť, hoc je to ďaleko od kompletnosti. Aspoň ja som ju vtedy, ako mladý, nechápal, až teraz mi pomaly začalo svitať, hoci aj „pozde, milý drozde“, ako sa ľudovo hovorí.

Ale aby to nakoniec nebolo nejaké jednostranné, v tej istej dobe (osudové šesťdesiate roky), s prepáčením tým, ktorým možno idem na nervy, vyšiel na scénu ešte jeden výraz: „Rozhnevaní mladí muži.“ Tak to skúsme aj s nimi.

Hnev
Hnev je aktívny postoj, ktorému predchádza analýza problému a jeho prognóza. Nahnevaný človek je pripravený konať. Jeho nevýhodou je, že hnev zaslepuje. Len v pokoji sme schopní uvažovať tak, že zahrnieme do našich úvah aj tie možnosti, ktoré sú nám nie veľmi sympatické. Nahnevaného človeka je veľmi ľahko nahovoriť, a preto jednou z najdôležitejších úloh vojnovej propagandy vždy bolo rozhnevať čo najväčší počet mladých mužov medzi 15 a 25 rokmi, namieriť ich hnev proti nepriateľovi a obliecť ich do vojenskej uniformy. Nahnevaní mladí muži sa s radosťou vydajú na vojenský pochod. Z narkózy hnevu sa preberú, keď ich rovesníci začnú krvácať, strácať časti tela, umierať. To obvykle vedie k novému uvažovaniu, analýze a novému hnevu pod hlavičkou „oblbli ma“. V čase mieru (60. roky) bol hnev namierený proti ospalému a prekonanému štýlu života, keď sa obrovský hospodársky pokrok Západu (1945-1960) zrazu pribrzdil. Muži zacítili dovtedy neznámy tlak kožených záprahov na hrudi. Len potiaľ – ďalej nemôžeš.

Mladosť
Kult mladosti je exkluzívnou doménou Západu, v Oriente je to pojem absurdný. Staroba sa tam vníma ako skúsenosť a múdrosť, popri ktorej mladosť je iba neskúsenosťou a ignorantstvom. V prvej polovici 20. storočia kultoví autori ako Poliak Gombrowicz sa hrdo hlásili k apoteóze mladosti, jej zelenosti, lebo zahrňovala potenciál nového, originálneho, potenciál zmeny, pohybu na osi pokroku (v ktorý Orient neverí). Nahnevaný mladý muž je niečo úplne iného ako nahnevaný starý muž. Nie je to ani ten istý typ hnevu. Tu práve tá zelenosť je výhoda, lebo sa spája s nespokojnosťou so stavom života, stavom spoločnosti a tým je zárukou zmeny, toho kýženého pokroku. Mladosť sa charakterizuje nedočkavosťou, minimálnou trpezlivosťou, čo je aj nebezpečné z hľadiska civilizácie, ktorú nedočkavý mladík bezohľadne dokáže zmiesť zo stola.

Muž
Toto bolo posledné masové kultúrne hnutie mužov. O dekádu neskôr sa už nemohlo odohrať, lebo sa blížila sexuálna revolúcia odštartovaná antikoncepčnou pilulkou, ktorá zatriasla spoločnosťou a dala priestor žene, posunula ju do sveta tradične obsadeného mužom a tak čiastočne muža vykastrovala. Od toho momentu ženy začali chápať nielen svoju prirodzenú silu, ale aj obmedzenia muža. To však prišlo neskôr. Mladí rozhnevaní muži mali málo času na to, aby sa stali niečím permanentným už len preto, že zostarli a medzi časom boli zatienení feminizmom. Nepodarilo sa im ani odstrániť to, čo najviac chceli: zničiť nadvládu starých. Starí nechali rozhnevaných mužov trochu vystrájať a potom ich vpustili do svojho klubu. Tým hnutie prirodzene absorbovali, bez toho, aby sa niečo radikálne zmenilo. Heslá ako hnev a revolúcia sa kanalizovali do bezpečných odtokov pomocou medializovania napríklad revolúcie ako marketingového hesla, ktoré sa používalo na predávanie áut, ktor

Peter Petro  viac od autora »
Vaše reakcie [2]