Poučný príbeh strateného Billa

Pri hľadaní toho, čo by sme mohli posunúť z našej knižnice malému synovcovi, sa mi priplietla pod ruky stará ošumelá kniha prelepená lepiacou páskou. Rudo Moric: O Haríkovi a Billovi. Tá kniha bola najskôr moja, potom sestrina, potom môjho syna. Také pomerne realistické rozprávanie o rodine, do ktorej pribudne psík Harík a kocúrik Bill. Pamätám si celkom jasne, ako mi z nej mama čítala a prvýkrát sa dostala až na koniec. Vonku pršalo, ja som ležala chorá v posteli a nemilosrdný pán spisovateľ nám na posledných troch stranách naservíroval, že Bill so zranenou labkou sa stratil a už sa nenašiel. Dievčatko v knižke dedukovalo, že ho zastrelil hnusný ufúľanec Lojzo vzduchovkou a plakalo ako o život. Pamätám sa, že aj ja som plakala ako o život, zbytočne ma moja dobrá mama presviedčala, že je to len vymyslený príbeh, že v skutočnosti sa Billovi určite nič nestalo.

- Nié, - kvílila som zo svojho prechoreného päťročného zachrípnutého hrdla. – Jeho určite zrazilo auto!

- Prečo myslíš?

- Lebo kocúrov zráža auto, ak si nedajú pozor.

Bývali sme vtedy v dome aj s tetou a bratrancom, a ten na tieto incidenty s obľubou reagoval tak, že mi ľúbezným hlasom povedal, aby som sa šla pozrieť, ako sa susedova mačka celé popoludnie opaľuje uprostred cesty.

Mama asi v duchu preklínala svoju dôveru v súčasných autorov a zaprisahávala sa, že už bez cenzúry neurobí ani ranu, takže až keď som sa naučila čítať sama, zistila som, koľko mordov, nadávok a írečitých hrubostí zo slovenských prostonárodných rozprávok mama pri čítaní nahlas dokázala simultánne nahradiť vlastnou tvorbou.

Keď som doplakala, rozhodla som sa vymeniť Billov nešťastný koniec za šťastný začiatok. Vymyslela som nový príbeh o odvážnom trojnohom kocúrovi, ktorý sa domov nevrátil preto, že sa vo svete musel venovať dôležitejším veciam. Takže som mame rozprávala ďalšie neexistujúce kapitoly plné Billových dobrodružstiev o cestách na more, bojoch s potkanmi, stretnutiach s dobrými čarodejníkmi a dievčatkami s vrkočmi, aké som vtedy nosila ja.

O nejakých dvadsaťpäť rokov som knižku v ruke držala zas. Čítala som ju synovi na pokračovanie pred spaním a jemu sa príbehy dvoch kamarátov o tom, ako sa učili piť mlieko, ako bývali v škatuli a ako padli do vápna, celkom páčili. A potom prišla posledná kapitola. Čítala som opatrne a v duchu mala natrénované ďalšie hypotetické dobrodružstvá kocúra Billa, keby došlo k tomu, že uveríme jeho smrti.

Plakala knižná mamička, plakalo knižné dievčatko, aj ja som mala už takmer slzy na krajíčku, len moje decko pozeralo z postele pozornými rozžiarenými očami a plač nikde. Knižka sa skončila a on nič.

- Teba netrápi, kam zmizol Bill? – spýtala som sa zaskočene ako pravá citová vydieračka.

- Ja viem, čo sa mu stalo, - povedal Martin.

- Čo?

- Zrazilo ho auto. Mačky sa niekedy nevedia dobre pozrieť doľava a doprava a takto to dopadne.

- Aha, - povedala som ohromene.

- Bill si mal dávať väčší pozor. Haríkovi sa to už nestane, - povedal môj syn a zaspal pokojným spánkom spravodlivých, spánkom tých, čo majú v živote jasno.

Ľudia sú proste rôzni. Niekto sa rozcíti a musí sa utiekať pre útechu do fantázie a niekto si jednoducho vezme ponaučenie. Cestu k životnej spokojnosti mávame málokedy rovnakú, a tak ju ťažko môžeme niekomu inému – napríklad svojim deťom – dopredu vyzametať. Našťastie, nie vždy to potrebujú.