Strach na ceste

Čas: tesne pred polnocou. Miesto: úzka cesta druhej triedy kdesi za Bratislavou, úplne prázdna, osvetlená iba Mesiacom. Po nej ide naše jednoduché, už mierne ojazdené rodinné auto. Muž ticho šoféruje, ja sedím vzadu za ním a na rukách držím spiace dieťa. Zrazu nás predbehne rýchly muž na motorke. Pred nami však spomalí a začne sa správať čudne. Z ničoho nič prudko brzdí, takmer zastane, potom pridáva, čaká na nás. Rozhodneme sa opatrne ho predbehnúť. Keď si túto drzosť dovolíme, okamžite roztúruje svoj rýchly stroj, dobehne nás a vedie svoju motorku asi pol metra od nášho auta. Čosi kričí a naznačuje, že máme zastať. Ideme ďalej. Motorkou sa pokúša odstaviť nás. Mesiac svieti silne, takže vidím jeho mohutnú postavu, celú v čiernej koži, dokonca vidno aj zúrivú grimasu v tvári.

Situácia začína byť vážna, ten človek sa správa čoraz agresívnejšie. Vtom mi napadne spásonosná myšlienka: otvorím zadné okienko a proti silnému vetru niečo bľabocem smerom k čiernemu mužovi. Nerozumie mi, ale vidím, že môj zámer vyšiel. Zjavne zneistel, keď videl z okienka tesne pri sebe ženskú hlavu a začul ženský hlas. Síce stále nadáva a naznačuje STOP, ale ja sa nedám, stále kričím dačo oproti vetru a hukotu motora. Snažím sa dať do svojho hlasu všetok pokoj. Nedať najavo strach, ani neprovokovať. Po dvoch, možno troch večne trvajúcich minútach, keď je už môj hlas celkom v koncoch, ten zúrivý človek zopár ráz škaredo zakľaje, zatúruje a mizne v tme pred nami. Trasiem sa celou cestou domov.

Ten človek nebol sfetovaný ani opitý, ten človek mal problém zvládnuť svoju agresivitu. Potreboval si udrieť. Spomenula som si na články, ktoré o mužoch, vo fitnescentrách hltajúcich pokútne zohnané anaboliká, napísal asi pred rokom môj kolega Šebej: „Je to skupina ľudí, v ktorej zvýšený stupeň agresivity, podráždenosť a výbuchy náhlej iracionálnej zlosti, spôsobené anabolickými steroidmi, dopadnú na úrodnú pôdu psychopatickej osobnosti, ktorá má sklon k násiliu aj bez chemickej stimulácie. Výsledok si ľahko domyslieť.“ Nechcela som si domýšľať žiadny výsledok.

Na druhý deň som si v novinách prečítala o hanbe, akú dopujúci cyklisti spôsobili „starej dáme“ Tour de France. Je mi úplne jedno, či sa cyklisti dopujú pre svoju slávu, peniaze či úspech. Dobre vedia, aká je cena. Ale nie je mi jedno, keď anaboliká hltajú všelijaké pochybné indivíduá, ktoré si potom potrebujú udrieť do hocikoho nablízku. Cyklisti majú hanbu a možno trochu poškodené zdravie, ja mám strach.