Hľadaj kruhy!

Už od detstva ma priťahovali cintoríny. Čím starší, tým lepší. Majú svoju ponurú krásu, zvlášť takto v jeseni alebo podvečer, keď deň umiera. Každý hrob skrýva tajomstvo, príbeh človeka, ktorý tam spočinul. Rada by som tie príbehy všetky poznala, ale nie vždy je to ešte možné. Ich príbuzní už zomreli alebo jednoducho zabudli, životné príbehy sa navždy stratili.

V našej rodine sa našťastie živí a mŕtvi stretávajú nielen na Dušičky. Príbehy živých a mŕtvych sa prelínajú a modifikujú, podľa toho, v akom stave a pomere je práve pamäť a fantázia rozprávača. Najlepšie sú také historky, ktoré sa dozviete vďaka tomu, že pamätník zabudol, že sa kedysi rozhodol nikdy nevydať svoje svedectvo a teraz konečne pochopíte, že slabé nervy nemáte po otcovi, ale po dedkovi, ktorý si dve hodiny hľadal fajku, ktorú mal v zuboch a keď ju konečne našiel, treskol ju o zem. Že svojhlavosť vášho dieťaťa sa ťahá ako nitka toľkými generáciami, že sa už nedá ani spočítať, ktorému kolenu zaň môžete poďakovať. A že chuť na sladké, modré oči a husle vo vašej rodine jednoducho patria spolu.

Každý rok sa zúčastňujem genealogického zážitku na novembrovom cintoríne. Tento rok som dostala dokonca pomenovanie, ktoré je už takmer hodnosťou: najlepší hľadač hrobov v rodine. Mrzí ma, že som sa tohtoročného hľadania nakoniec nezúčastnila, chýba mi to. Vlastne som si doteraz neuvedomila, že je to pre mňa jeden z najpríjemnejších rituálov. Potkýnať sa o hroby, narážať do iných pozostalých, z ktorých sa nakoniec vždy vykľujú vlastne naši príbuzní, sesternice z tretieho kolena, vnučky strýkov prababičkiných synovcov, potomkovia krstných rodičov mojich starých rodičov. Kým vieme, kto boli a sú naši príbuzní, nikdy sa na svete nemôžeme cítiť osamelí. Vždy budeme súčasťou svojej rozvetvenej rodiny, ktorá nás ohreje ako teplý kabát, aj keby v nej boli vzťahy na bode mrazu. V rodine si najlepšie uvedomíme následnosť príčin a dôsledkov, vývoj a deformáciu charakteru, magickú hru génov, stratégiu vypočítavosti a lásku. Kým sa v rodine dedí láska, je všetko v najlepšom poriadku.

Na Dušičky vraj máme spomínať na všetkých blízkych, ktorí už nie sú medzi nami, na našich zomrelých. Ja mám však pocit, že Dušičky sú skvelým spôsobom, aby sa stretávali aj tí, čo nie sú medzi nami, lebo bývajú na druhom konci republiky alebo sveta, s ktorými sa nestretávame, lebo na to nemáme čas, ale ešte žijú, chýbajú nám a máme ich radi. Druhý november je vraj tiež sviatkom, keď máme vo svojom okolí hľadať kruhy, teda predmety kruhovitého tvaru. Mne sa ten nápad páči, pretože rodina mi pripadá, že je tiež kruhom. Nemá začiatok ani koniec a kým sme jej súčasťou, sme pod ochranou magického kruhu, najlepšieho kruhu na svete. Ten kruh sa stále zväčšuje, pretože doň pribúdajú stále noví členovia, prekrývaním dvoch kruhov sa v tom najlepšom prípade nestane množina, ale jeden veľký nezdolný kruh. Kruh, kde sa cítite bezpečne a kde sa môžete zdôveriť, vyplakať, aj smiať, kde irónia žije svoj vlastný život a „milujem ťa, ty krava“ ani zásah motykou do hlavy neberiete ako urážku.