Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Ľuboš Vodička | 7.3.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Miestna pamätihodnosť – ochranársky mačkopes

Blank

Keď budete stáť na križovatke ulíc Páričkova a Svätoplukova v Bratislave, otvorí sa vám pohľad na zvláštnu budovu. Obdĺžniková, zašlej sivobéžovej farby, relatívne moderného výrazu. V tom je však ukrytý prvý otáznik. Kedy ju postavili? V roku 1904. Napriek dojmu, ktorý vyvoláva, je viac ako sto rokov stará. V čase svojho vzniku niesla meno Uhorská cvernová fabrika, jediná svojho druhu v Uhorsku.

Silný vplyv školy nemeckého Werkbundu
Pri jej stavbe sa uplatnili všetky súdobé moderné stavebné trendy: použitie betónu, železa, skla, nosný skelet, zdôraznené technické prvky, minimalizovaný dekor. Napriek tomu, že dnes nepoznáme autorov, ktorí projekt pripravili, všetko nasvedčuje silnému vplyvu školy nemeckého Werkbundu. K tradičnému štýlu doznievajúceho 19. storočia sa približovali segmentové záklenky okien s tehlovými suprafenestrami. Tie sú však známe už len z fotografií zo 60. rokov 20. storočia. Charakteristickým je skôr interiér: veľké priestory členené liatinovými stĺpmi alebo štíhlymi betónovými piliermi, krov z nitovaných priehradových nosníkov, prípadne plytké klenbičky na prievlakoch zo železa. Riešenia, ktoré občas vídať vo filmoch angloamerickej produkcie. Obyčajne v takomto dome, upravenom na byt, býva nekonvenčný hlavný hrdina. Už v roku 1910 bola hlavná výrobná budova modernizovaná stavbou troch elektrických nákladných výťahov. O dvadsať rokov neskôr nadstavali schodiskové rizality a do nadstavieb zabudovali vodné rezervoáre na úžitkovú a protipožiarnu vodu. Na fasáde južnej veže so schodiskom sú ešte dnes dobre viditeľné zvyšky pôvodného, naozaj veľkého vodomeru. Jeho veľkosť dovoľovala kontrolovať vodný stav pohľadom z nádvoria. Posledný väčší stavebný zásah prebehol v roku 1965. Vtedy vymenili okenné výplne, pribudla prístavba na južnej strane objektu a fasádu pravdepodobne upravili do dnešnej farebnosti.

Budovy nachádzajúce sa v uzatvorenom areáli cvernovej továrne sa výrazne podobajú tomu, čo vnímame ako klasickú industriálnu architektúru prelomu 19. a 20. storočia. Domy s tehlovými rímsami, záklenkami otvorov, lizénami. V súčasnosti nie sú známi ani autori projektov, ani stavebníci. Všetko nasvedčuje tomu, že túto časť stavby realizovala stavebná spoločnosť rodiny Feiglerovcov. Na jej čele stál Alexander Feigler (1856 – 1932), pod ktorého vedením boli postavené aj objekty nedávno zbúranej továrne Kablo. Zaujímavé je, že podľa niektorých informácií pôvodná hlavná budova bola dostavaná do štvrtého poschodia až v roku 1934. Stavbu mala realizovať spoločnosť Pittel & Brausewetter. Pôvodné plány z roku 1909 túto výšku budovy dokumentujú. Spomínaná stavebná spoločnosť navrhla nadstavbu vežovitých schodiskových priestorov na dvorovej fasáde budovy a umiestnila do nich nákladné výťahy.

  

  

Medzinárodné strojové vybavenie a kubánski robotníci
Magyar cérnagyár alebo Zwirnfabrik, teda naša Uhorská cvernová továreň vznikla v roku 1902. Jej skutočné začiatky siahajú do roku 1895. Páni Joseph Salcher a Georg Richter v tom čase založili v Bratislave pobočku svojho budapeštianskeho obchodu. Peniaze získané z obchodu investovali do vybudovania továrne na výrobu nití. V roku 1900 otvorili svoju prvú továreň. Nedostatok kapitálu ich prinútil spojiť sa s anglickou firmou Coats a v roku 1902 tak vznikla Uhorská cvernová továreň. V čase rozbiehajúcej sa výroby bola vybavená strojmi na parný pohon. Značky Howard Bullough, Platt, Dobson-Barlow a Brox-Doxey boli dovezené z Veľkej Británie. Po 2. svetovej vojne ich nahradili najskôr sovietske a v 60. rokoch 20. storočia východonemecké stroje značky Heilmann. Napriek tomu si kapitalistická strojová výroba našla opäť cestu do závodu 01 Závodov MDŽ (tak sa totiž od roku 1957 továreň označovala). Z dôvodu automatizácie výroby boli nakúpené talianske stroje zn. Lezzeni a neskôr ich nahradili československé stroje vyrobené v licencii spoločnosti Volkmann.

A to už boli 80. roky 20. storočia. Vtedy továreň a jej okolie pripomínali kúsok ostrova slobody na Slovensku. Prečo? Pretože hádam viac ako polovicu jej zamestnancov tvorili Kubánci. A na neďalekom námestí Ľudových milícií (dnes opäť Dullovo námestie) to vyzeralo ako v okrajovej štvrti Havany. Z okien bolo počuť temperamentné latinské rytmy a v predaji boli kubánske pomaranče. Legendárne ovocie kyslej chuti s tenkou a tvrdou šupou ako podošva topánok.

  

    

Miestna pamätihodnosť – ochranársky mačkopes
Napriek tomu, že celý komplex dokumentuje vývoj industriálnej architektúry prelomu 19. a 20. storočia so všetkými atribútmi nastupujúcej moderny v architektúre, jeho budúcnosť je veľmi hmlistá. Súčasný majiteľ prezentoval zámer upraviť hlavnú budovu na bývanie, ale veľmi aktívne sa bráni jej vyhláseniu za národnú kultúrnu pamiatku. Dôvod je jednoduchý. Pamiatkari chcú chrániť celý areál a majiteľ je ochotný zachovať len hlavnú budovu. Mestský úrad ochrany pamiatok na jeseň roku 2007 navrhol budovu zapísať do zoznamu miestnych pamätihodností mesta Bratislavy. Miestna pamätihodnosť je z pohľadu zákona o ochrane pamiatkového fondu akýsi ochranársky „mačkopes“. Z pohľadu obce ide pre jej život o zaujímavý a ochranyhodný objekt, z pohľadu zákona sa naň však žiadna ochrana nevzťahuje. Chvályhodný zámer tvorcov zákona, ktorý vyznel do prázdna. Ťažko teda odhadnúť, či sa podarí to, čo už v roku 1983 zastavilo Ministerstvo priemyslu Slovenskej socialistickej republiky. Vyhlásiť továreň za národnú kultúrnu pamiatku.



Ľuboš Vodička  viac od autora »
:: Súvisiace reklamné odkazy