Diera v hlave

Blbý rok. Všetko ide od deviatich k piatim. Aj keď sa niečo darí, ide to mimo mňa, akoby sa ma to ani netýkalo. Každý len:

- Oooo. Super! Ty sa máš. Darí sa, čo? Ehm ehm...

A ja len pritakávam ako blbec a neviem, prečo sa takisto super aj necítim. Sedím v autobuse do Bratislavy a naspäť, v hlave mám dieru a netuším, kedy sa to zmení a či vôbec.

Po extempore s políciou a vandalstvom a pokutách, po stratenom lístku na Cure, po večných depresiách a úzkostiach a trémou pred koncertným vystupovaním s kapelou príde ešte aj rozchod s priateľkou. Blbý rok.

Ráno vstanem, niekedy si idem zabehať, potom píšem diplomovku a idem autobusom z Piešťan do hlavného mesta na počítačový kurz, kde ničomu nerozumiem. Domov prichádzam o jedenástej v noci a medzitým prestupujem na vlak v Trnave, pretože dostať sa na Slovensku domov slušnou cestou je takmer nemožné.

Ako vravím, v hlave aj v duši diera po ďalšom nenaplnenom vzťahu, v ruke hnusný hot dog za dvanásť korún z okienka na autobusovej stanici Mlynské Nivy. Predáva tam taká babka, ktorá je skoro ako nemá. Prišiel som k okienku prvý raz, bola tma a okolo sa rojili čudné postavy. Babka v modrej zástere na mňa pozrela s výzvou v očiach a ja som pozdravil. Čo najhlasnejšie, ako ma to učili presne takéto babky. Úcta k starším a tak.

- Dobrý večer.

Bez odpovede. Nevadí.

- Ehm. Jeden hot dog si prosím.

Babka bez slova chytila párek a rožek, rožek kydla do gýbla z horčicu a bez slova mi to podala ako mŕtvu holubicu symbolizujúcu mŕtvy mier a mŕtvu nádej. Jediné, čo vyšlo z jej vrásčitých úst, bolo:

- Dvanást (čítať s tvrdým T).

Položil som do okienka tých dvanást korún a aj s mŕtvym holubom znechutený odkráčal k nástupištiam. Diera v hlave sa zväčšovala, myslel som na samovraždu a medzitým...

- Hej kamarát?! Nekúpiš kameru?

- Kurva, nie som tvoj kamarát a kameru nekúpim a nechcem ani jebať za päť korún tvoju sestru a ani tvojho brata nie.

Tučný cigán aj so svojou matkou v rifľovej sukni s rozparkom sa odšuchtali k ďalším potenciálnym zákazníkom, u ktorých vzbudili na rozdiel odo mňa aspoň zvedavosť, že za koľko a čo vlastne to je zač, a tak ďalej. S takou lacnou kamerou ukradnutou v nejakom hypersvete s elektronikou si raz možno natočia dovolenku. Modré azúrové nebo a biela pláž. Vlny zelenej farby a palmy. Ďaleko odtiaľto. Ďaleko od svojho života v tejto čľapkanici, v ktorej som zapadol ako voz v blate. Kone ťahajú ako môžu, ale voz je stále uviaznutý a blato sa iba kĺže.

Na nástupišti ku mne pristúpila bezzubá staršia pani a nezrozumiteľne ma presviedčala, aby som si kúpil časopis. Držala ich v ruke hromadu a ja som jej vysvetľoval, že mám peniaze iba na cestu. Klamal som. O časopis som proste nemal záujem. Bolo to v pohode. Veď a čo? Pani šla v rade ďalej, ale jej ďalší úspech už mal podobu mlčiacich tvárí a otáčajúcich sa chrbtov patriacich generácii, ktorá ma vychovala a bola to presne tá generácia, ktorá mi vštepovala úctu k starším. Počúval som ich rozprávky, čumel na ich večerníčky, veril ich prísloviam. Učili ma slová ďakujem, prosím si, nie je zač. Teraz sa títo fotri a matky odvracajú chrbtom od starenky, ktorá sa iba snaží prežiť v tomto svete, kde sa už nevyzná. Nie je to jej svet. Nie je ani tých fotrov a matiek. Ani môj nie je. Tento svet autobusových a vlakových staníc. Všade to vyzerá rovnako. Mŕtve vtáky, lacné a hnusné hot dogy, smutné babky, veselé dievčatká, kamery na predaj, smutné dievčatká, socky, Juhoši a Adidas, šušťáky, nácek, ohorky.

Nastúpim do namodro vysvieteného autobusu a schúlim sa do myšlienok na tých, ktorých mám rád. Snažím sa nemyslieť na to, čo som videl. Počujem príchod esemesky do môjho telefónu a po jej prečítaní viem, že zajtra bude v mojom svete o človeka menej. Autobus odchádza. Sedím v ňom a inak nič.