Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Eva Borušovičová | 23.5.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Ivan

Blank

Prežili sme spoločné detstvo na jednom dvore a všetky prázdniny u starých rodičov. Bol o dva roky starší, múdrejší, šikovnejší a vždy akosi viac nad vecou. Naše mamy sú sestry a keď si spomeniem na obdobie objavovania sveta, experimentov s cigaretami, dopíjania likérov z pohárov po návštevách, prvých informácií, ako sa vlastne robia deti, na pocit, aký dáva v dlaniach stavebnica Merkur, vzduchovka a otlčené šachové figúrky, dospelí v tých scénach účinkujú len veľmi okrajovo, v hlavnej úlohe je on, môj bratranec. Dával mi podnožky a dobré rady. Ja som na neho žalovala a chránila jeho tajomstvá. Hrali sme spolu a proti sebe, podľa okolností, sprisahanci aj konkurenti. Previedol ma detstvom, pubertou a odprevadil do dospelosti. Utrúsil niečo o babách, o tom, že tomu ešte nerozumiem, že raz pochopím a pustil mi úplne prvú Lučeničovu platňu, keď bola ešte nová, že toto sa teda dá počúvať.

Pred týždňom v nedeľu mi dal ružu. Nielen mne. Aj všetkým ostatným ženám z našej rodiny, ktoré tam boli. Ku Dňu matiek. Svietilo slnko a on vo vyťahanom tričku stál na tom istom dvore, po ktorom ma pred viac ako tridsiatimi rokmi vliekol za nohy, usmieval sa na môjho malého syna a hovoril, že ten jeho ksichtík, to je jasná Borušovička.

Tú ružu od neho mám ešte stále vo váze. Je rozkvitnutá a vonia.

On je mŕtvy. Premieľam si to donekonečna v hlave a vôbec mi to nedáva zmysel. Bol to dobrý chlap a ten najvtipnejší človek, akého som poznala. Udalosti neprichádzajú v logických súvislostiach a strašné veci sa nedejú len iným ľuďom, akosi vzdialeným, ktorých od nás delí televízna obrazovka, diaľka a nejaké divné predurčenie, ktoré sa nás netýka. Ten úder môže prísť hocikedy. Nemyslíme na to a nepripúšťame si tú možnosť, lebo by sme sa zbláznili z bremena každodenného strachu o všetkých, ktorých máme radi. A potom nás to nájde celkom nepripravených.

Jediná pointa, ku ktorej som schopná sa teraz dopracovať, je taká, že sa treba k iným ľuďom správať tak, že keby sme sa už nevideli, aby im zostala na nás pekná spomienka. Úsmev v slnku a kvet vo váze, ktorý ešte nestihol zvädnúť.



Eva Borušovičová  viac od autora »
Vaše reakcie [27]
:: Súvisiace reklamné odkazy