Toto je archívna verzia magazínu T-Station, ktorého prevádzka bola ukončená 31.7.2008


:: Adela Dohňanská | 24.7.2008 viac od autora zobraz všetky

  viac od autora »

Spomienky včera, dnes a zajtra

Blank

S kamarátkou Gabikou sme ešte ako decká vymysleli hru Na rýmovanie, ktorej stratégia bola jednoduchá a spočívala v tom, že sme si vzájomne odpovedali vo veršoch. Začalo sa to úplne nevinne, keď si jej otec zabudol cigaretu v popolníku, my sme ju pozorovali a tipovali, ako dlho jej bude trvať, kým dohorí. Po chvíli som povedala cigareta dohára, ona ma doplnila dym mi stúpa do hára. Vybuchli sme do besného smiechu a tak sa nám to zapáčilo, že sme začali rýmovať kdekoľvek a kedykoľvek sa dalo.

Dokonca sa k nám pridala celá 3.C a rýmovali sme všetci. Aj naša triedna odpozorovala, čo je vo veci, keď sme na jej otázky dávali podozrivo zvučné odpovede a načas sa k nám pridala. Odvtedy, ako jej náš spolužiak Paťo povedal nebaví ma vlastiveda, tá pagáčov z masti nedá. Museli sme jej vysvetliť základné pravidlá hry a chytila sa. Asi o tri týždne nato dostal Paťo do žiackej knižky poznámku: Na hudobnej výchove maril cviky dychové a rušil dve spolužiačky, pod lavicou kolenačky. Celá trieda od smiechu besnela. Niektoré rýmy boli také vydarené, že zostali navždy zapamätané. Z daktylov, trochejov a rytmickej skladby sme si hlavu nerobili, jednoducho neboli dôležité, išlo o to, vymyslieť rým, aký ešte nikto v triede nevymyslel a aký by zaručene vyčaril detský rehot nad 80 decibelov aj po dvadsiatom zopakovaní.

Po čase však rýmovanie vyšlo z módy a začali sa zbierať céčka, ale ja a Gabika sme hru vymysleli, a tak sme považovali za správne v nej pokračovať. Niekedy som v noci nemohla zaspať a zapisovala som si rôzne miniveršíky a ráno som sa budila s ďalšími nápadmi a nedočkavosťou, kedy jej ich predvediem. Ona robila to isté. Vydržalo nám to 15 rokov a napokon záujem o hru vyprchal. Takmer som na ňu zabudla. Až donedávna, keď som od Gabiky dostala poštu.

Písala, že sa má fajn, že sa budú sťahovať do nového, že deti pôjdu toho roku už do školy a tak. V obálke bol priložený hrubý zošit. Keď som ho otvorila, v tom momente mi narástol dlhý vrkoč s mašľou, ústa mi natiahlo od ucha k uchu a na nohách som zacítila jej dreváky, ktoré sme si medzi sebou vymenili na konci jedného školského roka. Netušila som, že si všetky tie rýmovačky taký dlhý čas zapisovala. Bola to doslova kronika, ktorá sa začala písať 8-ročnou rukou plniacim atramentovým perom, pokračovala štvorfarebnou prepiskou, potom čínskym perom, perom priloženým ku kupónovým knižkám a skončila sa reklamným kugelschreiberom zo stavebnej sporiteľne, kde sa zamestnala. Aj námety na rýmovanie podľahli časovému fenoménu a z naivných žartíkov sa postupne prešlo až do zakázaných tém.

Monika je blbá krava, od detstva sa počúrava... Na škole na babských WC ocitla sa mucha CC... Blážovým zdochol pes, nezabrechá v noci dnes... Romanovi o polnoci zabúchali na stan mloci... Táňa vykrikovala zo sna, som asi borovica sosna... Od južného Dnepra šíri sa k nám lepra... Kšeftoval za mestom s jedovatým azbestom... V stredoveku bola vraj taká basa, kde zavierali len do pol pása, vravím si s babami no fasa, s takou basou ešte dá sa... Navštívil som kamaráta Piťa, z toho Piťa porazilo by ťa, hneď vo dverách spýtal by sa, či ťa mrle žrali, svrbela ťa riťa... Nechcela mi tam dole predviesť svoje džambole... Anča, daj si dole pláštenku, ukáž, či riť pod ňou máš tenkú... Vraj najväčší mužský úd nosil dosiaľ Robin Hood...

Zošit som si študovala celý víkend a spomenula som si na všetky senzačné detské a tínedžerské vylomeniny, ktoré sme popri vymýšľaní rýmov povyvádzali. Každá rýmovačka a básnička sa vzťahovala ku konkrétnej udalosti a mne nedalo, len sa vracať o roky späť, besne sa smiať ako vtedy s Gabikou a nenachádzať údiv, aké ohromné dedičstvo mám v rukách.

Je to úžasná vec, mať takto zaznamenané spomienky, je to ohromne oživujúce a omladzujúce a dáva to zvláštnu pointu existencie, teraz, keď už sa život uberá celkom iným smerom. Som Gabike vďačná, že mala chuť a odhodlanie zachovať vzácne momenty na kuse papiera, a cítim sa aj trochu podvedená, že ich tak dlho udržiavala v tajnosti. Boli chvíle, keď by ma povzniesli nad temné obdobia a pomohli prešľapovať z nohy na nohu, keď sa to zdalo nezvládnuteľné. Ale na druhej strane to chápem, ani spomienkami na prežité radosti sa nemá plytvať. Ľudia po nich zvyčajne siahnu a čerpajú z nich, keď prítomnosť za nič nestojí a budúcnosť je neistá. Spomienky by mali prichádzať ako vánok, nenásilne, vždy z inej strany a po troške. Inak by sa mohli stať návykovými a život by sa nepohol ďalej. Spomienky sú krásna vec, ale treba žiť pre dnešok i zajtrajšok.

Aby však mala moja rodina z čoho čerpať radosť, keď jej bude ťažko, a nebudem tu, aby som ju podržala, rozhodla som sa založiť rodinnú kroniku. Bude sa čítať príležitostne, na náhodne otvorených stránkach. A aby spomienky boli čo najkrajšie, o to sa starám už dnes, už teraz.



Adela Dohňanská  viac od autora »
Vaše reakcie [16]
:: Súvisiace reklamné odkazy