Franz Ferdinand - alternatíva k intelektuálnej alternatíve

o-franz

„Spása gitarovej hudby“, „Najlepšia kapela roku 2004“, „Najlepší debutový album za posledných 20 rokov“ a ďalšie frázy sa už nejaký čas len tak valia z renomovaných hudobných aj nehudobných periodík na celom svete. A všetky hovoria o tej istej štvorici Škótov, čo sa z intelektuálskej roztopaše nazvali Franz Ferdinand a po vypredaných koncertoch sa v hoteloch oddávajú čítaniu Dostojevského. To všetko si môžu dovoliť len preto, že pred rokom z rukáva vytiahli desať jednoduchých rezkých gitarových skladieb, na ktoré nielen dievčatá dokážu tancovať a naplnili nimi eponymický debutový album. O novom, už nahratom, druhom albume, celosvetovej senzácii, alternatíve, na ktorú sa nepatrí tancovať a zopár ďalších veciach som sa nedávno porozprával z polovicou hviezdneho kvarteta. Tu sú gitarista Nick McCarthy a bubeník Paul Thompson v jedinom rozhovore s Franz Ferdinand, čo kedy v slovenskom jazyku vznikol.

Sú to ani nie dva roky, čo ste z neznámych glasgowčanov stali obrovskými hviezdami, prešli celý svet, predali milióny albumov a tak ďalej. Celé vás to asi muselo dosť poznačiť, nie?
Paul: Ale zasa až tak moc nie. Maximálne veci okolo nás sú o niečo zaujímavejšie, ale inak sme ostali presne takými istými ľuďmi ako pred tým všetkým. Aspoň za seba to môžem bez problémov povedať.
Nick: Dobre hovorí. So mnou je to to isté. Stále sme to my štyria pokope a navzájom sa držíme pri zemi.
Paul: Akurát máme veľa nových kamarátov. Aj keď to vlastne nie sú až tak kamaráti, väčšinu z nich už asi nikdy neuvidíme. Takze strašne veľa nových známych máme...

A zopár z nich je asi aj veľmi slávnych.
Paul: (smiech) To už ani naši známi nie sú. Tých proste len tak niekde stretneme. Žiadne také ako zavolať si s Mikeom Tysonom a Victoriou Beckham a ísť s nimi na druhý deň na kávu.
Nick: Nestraš! Ešte by sa nám mohlo stať také, že ak niečo znamenáš, jedného dňa ťa pozve Elton John k sebe na párty. Potom už síce nikdy viac, ale v ten jeden večer ťa pohostí. Chvalabohu, vedieme celkom normálne životy.

Kopa ľudí o vás vraví a píše ako o najlepšej kapele na svete, čo vydala úžasný album, div že nie najlepší všetkých čias. Keď sa na seba ako na kapelu a na svoj album pozriete vy sami, čo vám z toho vychádza?
Nick: Kecy, samozrejme. Po jednom albume sa nič také nedá povedať, možno o pár rokov až ten album poriadne preverí čas, ale dovtedy určite nie.
Paul: Tak ale ten album je náhodou dobrý. Mne sa stále páči.

Občas ho ešte počúvate?
Nick: Vždy mi znie inak. Myslím, že nahraný je veľmi dobre.
Paul: Hlavne v Japonsku sme ho počúvali, pretože miestni fotografi nám ho pri fotení vždy nezabudli pustiť. Je to tam asi nejaký zvyk. Nevysvetlíš im, že som tie pesničky už asi 350 krát hral naživo, oni majú dojem, že ho chceme počúvať, práve keď sa stretneme s nimi.

Album ste vydali u alternatívneho Domino Records. Nezaplavili vás po takom úspechu ponuky od veľkých vydavateľstiev, aby ste prešli k nim?
Nick: Nič také sa nestalo, a ani sa tak ľahko nestane. Netuším, čo by nám veľké vydavateľstvo mohlo dať naviac oproti Dominu. Tam pre nás robia absolútne všetko, čo treba. Je to malý label, ale zároveň oveľa flexibilnejší. Majú pod sebou len samé skvelé kapely a hádam v živote nevydali zlý album. To je pocit, ktorý ti vo veľkom vydavateľstve nikto nedá. Navyše Lawrence (šéf Domino Records) je chlapík, čo má rád hudbu a veľmi dobre vie, prečo vydáva také kapely, ako vydáva.
Paul: Keby sme neboli spokojní, tak by nám asi klopali na dvere veľké vydavateľstvá, ale zatiaľ nemajú šancu. A možno sa aj nejaké ozvali, ale o tom sme sa ani nedozvedeli, lebo už náš manažér ich poslal do riti.

Ostatní interpeti v Domine na vás nežiarlia, keď sa zrazu skoro všetko, čo toto vydavateľstvo robí, točí okolo Franz Ferdinand?
Paul: Určite nie. Všetkým sa dostáva toľko pozornosti, koľko jej mali vždy. V Domine teraz kvôli nám pracuje oveľa viac ľudi ako pred 18 mesiacmi, takže nie je šanca aby bol niekto ukrátený len preto, že s nami je veľa práce.
Nick: Domino sa v našom prípade chopilo šance. Nestáva sa často, že majú možnosť vydať popový album, ktorý zapadne do ich katalógu. Navyše, keby nevydali Franz Ferdinand, je celkom možné, že by Domino Records už zaniklo. Takto to riskli a vyšlo to. Keby sa náš album nepredával, bol by to na sto percent koniec Domina.

Teraz ste nahrávali druhý album. Nebol to na vás veľký tlak, keď ste videli koľko ľudí závisí od jeho úspechu?
Paul: Necítili sme nič také. Úprimne povedané, aj keby náš druhý album bol úplná sračka, predával by sa dosť dobre na to, aby sa vydavateľstvu vrátilo to, čo doňho investovali.
Nick: Domino už párkrát bolo vo finančných ťažkostiach, takže by to pre nich nebola až taká nová situácia. Okrem toho majú v zálohe kopu skvelých kapiel, s ktorými by to mohli skúsiť rovnako, ako to vyšlo s nami. Napríklad Arctic Monkeys. Tí budú podľa mňa ďalšou hviezdnou kapelou.Domino má proste takú povesť, že ani my ho nemôžeme zruinovať.

Takže aj druhý album ste pripravovali s cieľom nahrať pesničky, na ktoré budú môcť baby tancovať?
Nick: Už si počul ten nový album?

Zatiaľ nie.
Nick: Ach tak. Tak to ti radšej nebudem o ňom hovoriť.
Paul: S tým našim heslom robiť hudbu, na ktorú môžu baby tancovať, sa to má tak. Vyrástli sme na glasgowskej alternatívnej scéne a ľudia, medzi ktorými sme sa pohybovali, a vlastne aj my sami, sme sa v rôznych projektoch zaoberali serióznou experimentálnou muzikou. Proste intelektuálna alternatíva, čo z teba vytrieska dušu. Introvertné pesničky bez výrazných melódií, niečo k čomu si privedieš frajerku, len aby ste popri tom brali drogy. Takže, keď sme sa dali dokopy ako Franz Ferdinand, bolo to práve preto, že sme boli štyria, ktorým došlo, že najväčšia alternatíva akú v Glasgowe možno robiť, je hrať melodické pesničky na pár akordov, na ktoré budú ľudia tancovať a budú z nich mať úprimnú radosť.

Chápem, ak sa už niečo volá alternatívna hudba, tancovať sa na to nepatrí...
Paul: (smiech) Presne tak. Lenže my máme radi pop. A nehanbíme sa za to, pretože popri fakt zlom pope je aj dosť dobrých popových kapiel a tie máme radi.

A ako sa vaši alternatívni kamaráti z Glasgowa začali tváriť, keď ste predali 3 milióny albumov? Neodvrátili sa od vás, že takí komerčáci nemajú medzi nimi čo robiť?
Nick: No, veď nepodceňuj našich kamarátov. Sú dosť inteligentní na to, aby vedeli, že predajnosť hudby nie je kritériom jej kvality. Je jedno, či z niečo predáš sto kusov alebo osem miliónov. O kvalite tej hudby to hovorí len veľmi málo.

Na tej glasgowskej scéne ste sa všetci pár rokov potulovali v rôznych ďalších kapelách, ktoré sa občas aj navzájom prelínali. Čím to je podľa vás, že až keď ste dali dokopy Franz Ferdinand, ste takto prerazili?
Paul: To už je proste vzájomné pôsobenie jednotlivých ľudí, také tie reči o chémii a tak. Nič sa nedá plánovane namiešať. Tuto to presne klaplo. Rozhodne je Franz Ferdinand najlepšia kapela, v akej sme kedy hrali.
Nick: Už zasa dobre hovorí. Atmosféra v štúdiu a to, ako neustále niekto prichádzal s novými nápadmi, nič podobné som v predchádzajúcich projektoch nezažil.

Vám pomohlo, že si vás v Glasgowe všimli ľudia z Londýna. Je to nutné, ak chce škótska kapela preraziť, aby si ju všimli až v Londýne?
Paul: Asi je.
Nick: Ale nie vždy. V Glasgowe je skvelé alternatívne vydavateľstvo Chemikal Underground. Vydávajú tam trebá

Rado Ondrejíček  viac od autora »

:: Súvisiace reklamné odkazy