Bez kapitálu to nefunguje

Už dávno nie „kapela, čo má dačo spoločné s IMT Smile“ a ani už dávno nie „Knechtová a nejakí ostatní v nejakej kapele“. Za 7 rokov existencie sa Peha ocitla pravdepodobne presne tam, kde ju jej členovia chceli mať od začiatku. Stabilné krytie veľkého vydavateľa, priaznivo naklonené rádiá a tiež imidž kapely, ktorá nemusí robiť veci nasilu, aby si ju vôbec ktosi všimol. Deň medzi pondelkom a nedeľou je ich nový album a ak mu nedáme za povinnosť porovnávať sa inde ako doma, je aj veľmi dobrý (recenzia). Aj keď sa v slovenskom gitarovom pope hemží dosť mien, veľmi málo z nich stojí za rozhovor. Katka Knechtová a Juraj Ondko z Pehy patria k tomu málu.

Naposledy sme sa videli u iného vydavateľa, prečo teraz v Universale?
KK: Chceli sme isté veci posunúť ďalej a spolupráca v predchádzajúcom vydavateľstve troška stagnovala, tak sme sa ju rozhodli ukončiť. Napríklad sme chceli hrať viac v Čechách a ich česká pobočka tiež nefungovala, ako by mala.
JO: Dlhšie sme uvažovali o zmene a v čase, keď sme hrali v Čechách turné s Chinaski, nás oslovil Universal. Nechali sme si to prejsť hlavou, vydavateľstvá si to vybavili medzi sebou a rozišli sme sa v dobrom. Nikto nikomu nič nedlží a tak ďalej.

Vidíte a ja som si myslel, že to súvisí s tým, ako sa slovenské vydavateľstvá v poslednom čase zbavovali lokálnych interpretov.
JO: Toto nebol náš osud. Chceli, aby sme ostali.

Keby ste nakoniec nemali žiadne veľké vydavateľstvo za sebou, šli by ste do nahrávania a distribúcie albumu aj na vlastnú päsť?
JO: Asi by sme išli. V takom medziobdobí, keď ešte nič nebolo naisto, sme rozmýšľali, že si spravíme vlastné vydavateľstvo.
KK: Ale boli to skôr také uletené nápady ako niečo reálne. Tento album by sme určite nahrali a ak by ho nikto nevydal, skúsili by sme to sami a ak by to nevyšlo, púšťali by sme ho doma našim blízkym.

To, že sa na Slovensku predáva tak málo hudby, nie je podľa vás troška aj systémom vydavateľstiev a distribúcie, ktorý tu funguje nezmenený už dosť dlho?
JO: Tento pocit sme mali u vydavateľa pred tým. Že albumy sa nedostávali k ľuďom, že viazla distribúcia. Teraz očakávame zásadné zlepšenie.
KK: Veľmi zamrzí, keď zlyhá táto časť. Na jednej strane je tu obrovský pretlak rôznych titulov a teraz, keď sa rozpútali všetky tie reality show, je to ešte horšie. Ľudia, ktorí sa potom snažia predať normálnu slovenskú kapelu, by si mali dať pozor na to, aby si ľudia reálne tie cédečká aj mohli kúpiť, keď už ich kúpiť chcú. Samozrejme, patrí k tomu aj propagácia, čo ľudí aspoň upozorní, že aj toto teraz vyšlo.

Koncertnú šnúru vám sponzoroval výrobca želatínových medvedíkov. Ako to podľa vás ide dokopy s tým, čo pre vás predstavuje samotná kapela?
KK: Toto by sme ani nemuseli veľmi komentovať. Nevyšlo to úplne podľa našich predstáv.
JO: Nebola to ani tak naša akcia, ako to bola akcia tej firmy. Nechceme o tom veľmi rozprávať.

Myslíte, že by to bez sponzorov nešlo? Že by si ľudia nezaplatili cédečko alebo koncerty aj sami?
KK: Nejde to. Prvotný kapitál kapela nemá a bez neho sa to nedá. Potrebuješ peniaze na dopravu, na mzdy ľudí, čo pomáhajú, na propagáciu a na kopu ďalších vecí.
JO: Môžeš hrať po kluboch, ale ak chceš urobiť väčšie turné a na miestach, kde na teba príde 5-6 tisíc ľudí, tak v tom momente potrebuješ ešte viac sponzorov. Nefunguje to tak, že keď už na teba príde toľko ľudí, že na tom ľahko ešte aj zarobíš. Náklady sa pri väčších akciách strašne zvyšujú.

Výber sponzora je potom pre kapelu vec kompromisov?
KK: Situácia je taká, že na tomto malom trhu si nemôžeme vyberať. To si povedzme na rovinu. Predtým nás sponzoroval napríklad St. Nicolaus, čo je alkohol. Ale to zasa neznamenalo, že sme tým pádom propagovali alkohol.

Jasné, mohli ste propagovať aj horčicu.
KK: Lenže automaticky si to každý spojil s alkoholom. Nič také sa nedialo, bola to len hlavička, pod ktorou nám tí ľudia dali priestor zahrať pred fanúšikmi.
JO: A sme za to vďační.

Koľko ľudí teraz na vás chodí?
KK: Niekde 500, niekde 300, ale to sa uvidí najmä na koncertnom turné, na ktoré teraz ideme. Teraz sme hrali najmä na festivaloch a tam to je relatívne, že na koho vlastne tí ľudia prišli.

Pri minulom albume, a zdá sa, že aj teraz, ste sa snažili aj o nejaké väčšie promo, boli ste vo všelijakých časopisoch a tak ďalej. Stojí vám to za to, odpovedať na otázky nijako nesúvisiace s vašou hudbou a dúfať, že vám to pomôže predať práve tú hudbu?
KK: Veď my nerozprávame o svojom súkromí. Veľmi málo. Nie sme kapelou bulváru, že by sme rozprávali uletené veci, alebo ja by som sa vyzliekala, aby sa o nás písalo. Aj tie dnešné rozhovory boli väčšinou o hudbe.
JO: To, čo robíme, je úplný štandard. Niekto robí oveľa viac, je v každej Markíze. Z nás nejaké pikošky ani nedostanú, lebo ich nemáme. Je nemám frajerku, Katka neberie drogy...
KK: A nie som vydatá.
JO:...nerozbíjame hotelové izby. Zatiaľ.

Len v nich po vás ostávali želatínové medvedíky...
KK: Ja mám v aute. A mám ich rada.
JO: Možno aj preto nás sponzorovali.

Tak nazad k hudbe. Čo z hudby domácej a zahraničnej teraz najviac sledujete a čo vás najviac baví? Doves v tom náhodou nie sú? Lebo ja ich tam počujem.
KK: Tých ja nepoznám a úprimne povedané, už dosť dlho nepočúvam skoro nič. Možno už aj rok.
JO: Všetko nám tak trošku prejde cez uši, vypočujeme si nový Coldplay alebo Keane, ale nijako intenzívne. Prišli sme na to, že už pol roka v aute ani nezakladám rádio do panelu. Sadneme v Prahe po koncerte do auta, cestujeme domov a až v Žiline si uvedomíme, že máme ticho. Pritom mám mp3 prehrávač a pod sedadlom kopu cédečiek a nikomu ani nenapadne, aby niečo pustil.

Takže robíte objektívnu hudbu, nezaťaženú tým, čo sa deje okolo. Ale aj tak: tiež vnímate, že slovenské kapely ešte stále len márne o pár rokov neskôr napodobňujú zvuk tých zahraničných?
KK: Niečo na tom bude...

No a prečo je to tak? Opýtal by sa Štefan Hríb.
KK: Vonku je iný vývoj, ľudia sú tam otvorenejší. Ich zvuk aj imidž je úplne niekde inde. Teraz hrajú tvrdý surový zvuk, kde nič nie je uhladené a dokonalé, gitary narúbané, ako príde. Je to dobré, páči sa mi to, ale tu by to nikto nepočúval. Musí prísť doba, keď ľudia dôjdu vývojom aj k tomuto bodu. A možno nikdy nedôjdu.

Slovenská kapela nemôže prísť s vlastným sviežim zvukom a presadiť sa?
KK: Možno. Ak by do toho šli absolútne naplno, mali všetko, čo k tomu potrebujú a niekto by ich potlačil. Lenže teraz tu napríklad rádiá odmietajú hrávať aj také pesničky, že už naozaj netuším, čo im na nich môže vadiť.

Inak povedané, napadlo by vám urobiť pesničku Tieňohra v takom click’n’cut aranžmáne, aj keby zhodou okolnosti pred pár rokmi nevytiahli Radiohead tento zvuk z undergroundu na svetlo?
JO: Neviem, či sa to dá spájať s tým, že vedome chceme urobiť pesničky tak alebo onak. Máme v štúdiu človeka, ktorý nám podobné elektronické úlety robil aj na predchádzajúcich cédečkách. Napríklad Slnečná balada, ktorá mu prešla rukami, dopadla veľmi dobre. A teraz, keď Katka zahrala ten klavírny part, on prišiel s tým, že k tomu doplnil práve takýto zvuk.
KK: On žije elekt

Rado Ondřejíček  viac od autora »
Vaše reakcie [1]