Melodika K. D. H.

Stáva sa, že čitateľ, divák, poslucháč, prípadne iný druh záujemcu o umenie, si ku konkrétnemu dielu vytvorí vzťah až po tom, čo ho zaujme autor osobne, prípadne sa dozvie niekoľko informácií či pikantérií z jeho života. Presne toto som zažila aj ja v prípade debutujúceho slovenského spisovateľa Karola D. Horvátha. Bolo to na jednom z literárnych večerov, ktoré usporiadal Slovenský inštitút v Prahe. Ešte skôr, než K. D. H. prečítal svoju najnovšiu poviedku, dozvedela som sa, že na miesto činu cestoval od skorého rána, a že tú istú niekoľkohodinovú trasu späť absolvuje hneď po skončení svojho polhodinového vystúpenia. Fascinovalo ma to. A to dokonca natoľko, že v priebehu nasledujúcich týždňov som začala pátrať po ucelenejších literárnych plodoch K. D. H. Veď zatiaľ som poznala len tú jednu poviedku, a to je pre perspektívu dlhodobého čitateľského vzťahu trošku málo.
Medzičasom som si zašla na ďalšiu literárnu akciu. Tentoraz sa konala v Bratislave. K. D. Horváth tam bol opäť. Tentoraz nečítal zo svojej tvorby, zato hovoril o svojom zaľúbení v textoch obdarených melodikou. To sa mi páčilo. Veď presne toto uznávam i ja. Melodiku, ktorá text nadľahčuje. Melodiku, ktorá viacslovné súvetia vyvážene strieda s kratšími vetami. Melodiku, ktorá prosto a plynulo nesie text až do úplného konca. Môj záujem rástol.

Opäť ubehol nejaký ten týždeň a ja som sa z dobre informovaného zdroja dozvedela, že dlho očakávaná udalosť je tu. K. D. H. práve vydal knihu. Jedenásť kratších poviedok v červenom obale, s jednoduchým názvom Karol D. Horváth. A krstil ju bozkom.
Knihu som mala skôr, než sa bez ovácií a veľkej slávy stihla objaviť na pultoch kníhkupectiev. Predpokladám, že dodnes o nej, tak ako aj o dielach ďalších súčasných slovenských spisovateľov, vedia len zainteresovaní. Čiže kolegovia spisovatelia, najbližšia rodina, známi, prirodzene kritici a napokon niekoľko nezávislých čitateľov, ktorých od záujmu o tuzemskú literatúru neodradili učitelia.

Hodnotiť akékoľvek dielo domorodého autora je ošemetná záležitosť. Najmä ak účelom je upozorniť predovšetkým na to, že Slováci neprestali písať. Pre svojich ľudí, po slovensky, na slovenský spôsob. A nie je v tom nič nacionalistické, ani hanlivé. Len realita bežného života, do ktorého sa od určitej doby primiešavajú cudzorodé a cudzokrajné elementy, tlačia sa do našich krčiem i domácností. Presne ako v poviedkach Karola D. Horvátha. Občas sa medzi jeho postavami blysne nejaká tá celebrita v podobe rozhlasového hudobného režiséra, Winnetoua, ufóna, či Nemezis, prichádzajú však v papučiach, teplákoch a pôsobia domácky. Tak ako to máme radi u nás na Slovensku, kde aj hlavné mesto je jednou veľkou dedinou. V príbehoch majú svoje pevné miesto tiež zvieratá, či už magický havran, psí intelektuál Monty, alebo obyčajná sliepka. A keďže účelom literatúry nie je len zabiť čas, zabaviť, ale aj poučiť, prípadne zmeniť život čitateľa, menej informovaní sa dozvedia, čo je pemikán a ako sa dá vyhnúť Smrti.
Ozaj, smrť. V príbehoch Karola D. Horvátha nie je núdza o opisy drvených kostí, krvácajúcich tepien, vypichnutých očí, agonického chrčania a striekajúcich telesných tekutín, takže sa natíska podozrenie, že autor je akosi priveľmi posadnutý smrťou. Ibaže to isté tvrdia neprajníci aj o famóznom režisérovi Tarantinovi. A hen, až kam to chlapec dotiahol. Snáď podobný úspech čaká aj Karola D. Horvátha. Aspoň v tých našich domácich končinách. Igelitku na literárne ceny už má. Presvedčí sa o tom každý, kto si jeho útlu knižočku kúpi.

Horváth, Karol D.: Karol D. Horváth. Levice, Koloman Kertész Bagala L.C.A. Publishers Group 2005. 101 s.

Běla Tesáková  viac od autora »
Vaše reakcie [6]