Slávik 2005: Priemerný poslucháč zabíja hudbu

Keby sa kvalita produktov slovenskej populárnej hudby aspoň približovala k obľúbenosti jej tvorcov, bol by to stav ideálny, no na tunajšie pomery totálne utopický. Keby to zároveň neboli produkty, ale hodnotné príspevky do chabej kultúry nášho národa, bolo by to viac než ideálne. Súčasnosť je však úplne iná a zrejme už máloktorý súdny človek očakáva od ankiet ako Slávik odmenenie tých, ktorí za onen rok mali k slovenskej hudbe čo povedať, nebodaj ju aj obohatili či posunuli ďalej zo stále sa recyklujúcej soc-popovej žumpy.

Elán, Miro Žbirka, Pavol Habera, Marika Gombitová, No Name, Taktici, Desmod... To sú niektoré z ocenených mien, ktoré miluje priemerný slovenský poslucháč a od ktorých by sme to posúvanie už radšej ani neočakávali.

Neriešme tu teraz, či si ten ktorý interpret cenu zaslúži, alebo nie. Ide tu o popularitu a basta! Podobne sa dajú parafrázovať úvodné slová Andyho Krausa, ktorý večerom bez jediného žartu či čo i len náznaku ostrovtipu sprevádzal. No ignorujúc jeho posvätnú túžbu, poďme „riešiť“ ocenených.

Nové tváre zo SuperStar mohli zamiešať poradie a dostať sa na stupne víťazov ukazovateľa popularity. Aj tak by bolo prečo hromžiť, no zároveň by možno zavládol dobrý pocit aspoň z toho, že vyradili z hry totálnych zombíkov. Podarilo sa to jedine víťazke SuperStar Katke Koščovej, ktorá sa stala objavom roka.

Ostatné „novinky“ boli fakt nečakané. „Ja by som chcel povedať, že nechcem povedať nič,“ sršal humorom Jožo Ráž, keď preberal zlato v kategórii skupina. Tak ako po všetky ostatné slávikovské ročníky. Svedčí to nesporne o večnej obľube komunistických hudobných mŕtvoliek a tradičnom nevkuse slovenských poslucháčov i médií. Keby jeho veta znela radšej „Ja by som chcel povedať, že už nikdy nechcem nič povedať ani zaspievať“, bol by to najväčší súčasný prínos nielen do tohto programu, ale do celej slovenskej popmusic.

Neoriginálne a nudné ďakovačky rodinkám, manažérom, vydavateľstvám a iným skupinkám, ocenenie Skokan roka pre exhumovanú „senzusoidnú“ kapelu Taktici, či hrozba Kamila Peteraja, že Marika Gombitová sa onedlho opäť vráti na scénu. Nič nové, no naostatok ešte dve kategórie, akoby tých mrzutostí nebolo dosť. Metla roka (rozumej najhoršie oblečená speváčka) a Slamený slávik (teda najväčšie sklamanie roka). Vyhrali to Ramada a Emily, dve mladé „speváčky-divy“, a je úplne jedno, ktorá čo, pretože toho najhoršieho, čo obe môžu poslucháčovi poskytnúť, by sa dalo nájsť neúrekom. O nezmysle podobných ocenení svedčí aj fakt, že najhoršia speváčka Emily bola minule v rovnakej ankete objavom roka. Kto sa v tom nakoniec vyzná? A aký je rozdiel medzi týmito dvoma prepadákmi a exotom Lobom, ktorý na ceremoniáli poskakoval so šlágrom Ty si moja láska?

Keď mi nedávno kamarát pri pive krvopotne vysvetľoval, že aj kopec mladých dnes počúva Elán, čudoval som sa a protirečil som. No práve takéto ankety sú dôkazom, že to tak je. Kedy u nás dostane priestor skutočná hudba a kedy bude slovenský pop (a sprevádzajúce ankety) taký, že aspoň skromne súdny človek sa bude môcť dištancovať, no nebude sa musieť hanbiť?