Kráčajúc nočným mestom, obalený sychravou zimou, myslel som na ňu.

Chcem napísať knihu. Skutočný dlhohrajúci román. Viem, že keď ju dokončím a poviem, že som s ňou spokojný, bude to skvelá kniha. Možno najlepšia na svete, alebo len o kúsok horšia. Nemám na písanie kníh žiadne špeciálne predpoklady, ale keď to bude hotové, budem vedieť povedať, či je to hodné voňavého papiera.

O tom, ako sa do písania naplno pustím, snívam už aspoň dva roky. Za ten čas je tu istý pokrok. Už tuším, o čom by moja kniha mala byť, čo by z nej malo vyžarovať a kde sa to celé v nej odohrá. Lenže každý, kto niekedy písal, potvrdí, že je to stále ďaleko od skutočného písania. Aj keď by som to celé videl pred sebou, prvé slovo je v nedohľadne a prvá veta vyzerá takmer nemožná.

Nespočetnekrát som sa pokúšal začať. Zakaždým to vyzeralo rovnako. Našiel som si zápisník a pero. Hnaný návalom motivácie som začal zúrivo písať. Ošiaľ vyprchal do desiatich minút. Musel som si rozmyslieť, čo ďalej. Vstal som od stola a viac som sa k tomu nevrátil. Zápisníky ležia nevedno kde, po sťahovaní veci ešte pomaly putujú na svoje prirodzené miesta.

Som ako fajčiar, čo chce prestať, ale v opačnom garde. Chcem začať a keď mi to nejde, vymýšľam si ospravedlnenia. Povedal som si, že začnem, keď budem mať laptop. Videl som sa s ním uložený v posteli, ako to krásne odsýpa. A nič, laptop mám už rok a pol. Teda začnem, keď budem mať aspoň týždeň v kuse voľno. Bolo také – a nič. Keď sa presťahujem. Nič. Tak keď sa presťahujem do vlastného. Furt nič. Dookola nové motivácie, dookola nové zlyhania. Cítim tlak. S hrôzou pozerám do výkladov kníhkupectiev, či mi moju tému niekto neukradol. Občas si niečo prečítam a vždy tŕpnem, že mi moju nerozhodnosť a lenivosť ktosi definitívne zrátal. Bez svojej témy by som bol o dva roky nazad.

Naposledy som sa pokúsil začať tento víkend. Ideálne predpoklady. Samota, ticho, teplo, minimum bezprostredného stresu. K tomu urgentná potreba psychoterapie, nutnosť sa z niečoho ťahať, najlepší možný stimulant. Premýšľal som konkrétne situácie v konkrétnych slovách. Chcel som nájsť základnú kostru svojho jazyka. Nešlo to. Vypil som postupne fľašu vína, ani tak to nešlo. Skúsil som sa inšpirovať. Pozrel som si Mŕtvu nevestu od Tima Burtona. Film ma dostal. Presne takto to chcem, presne takto, hovoril som si. Zapol som laptop, otvoril som Word. Spomenul som si na vetu, ktorá mi napadla večer predtým, keď som sa pešo vracal cez pol Bratislavy z predčasne opustenej žúrky. Znela „Kráčajúc nočným mestom, obalený sychravou zimou, myslel som na ňu“. Tá veta nesúvisí s mojou témou, ale pre niečo sa mi v ten večer páčila. Ako mantru som si ju opakoval, až kým som doma nezaspal.

Napísal som ju do Wordu a uložil. Dodnes ju tam mám. Je to len jedna veta, ale mne sa zdá stále rovnako dobrá. Cítim, že v nej niečo je, niečo, čo môže splodiť aj druhú vetu a potom celý odstavec. Som ochotný upustiť od plánovanej témy, alebo vymyslieť spôsob, ako oboje spojiť. Mám pocit, že držím pevný bod. Nepotrebujem hýbať Zemou, potrebujem ho, aby som pohol sám sebou.

Pred chvíľkou som za tú vetu dopísal „Pokračovanie nabudúce“. Pristane im to spolu.