Vojna proti Vianociam

Už rok vychádza na Slovensku štvrťročník Impulz – revue pre modernú katolícku kultúru. V najnovšom čísle je uverejnený aj zaujímavý článok Thomasa Piataka Vojna proti Vianociam. My vám so súhlasom redakcie Impulzu ponúkame jeho výrazne skrátenú verziu.

Jednou z príznačných vlastností západnej politiky za niekoľko posledných desaťročí je vznik kultúrneho marxizmu, známeho ako „politická korektnosť“. Ľavičiari sa vydali po ceste, ktorú podporoval taliansky marxista Antonio Gramsci, a vypracovali si svoj vlastný spôsob, ako preniknúť cez západné inštitúcie, a tak zanechávali po sebe stopy kultúrnej devastácie. Heslo politickej korektnosti sa stalo nástrojom na presadenie toho, čo nazývame „multikulturálnosťou“, no čo je v skutočnosti útokom proti kultúre vôbec. V Spojených štátoch sa najprekvapujúcejším a najzarážajúcejším aspektom tohto kultúrneho marxizmu stalo to, čo Peter Brimelow nazval „vojna proti Vianociam“. V podstate ide o to, že verejné slávnosti, ktoré bývali spojené s Vianocami, sa potláčajú, premenúvajú alebo rozrieďujú odkazmi na predtým neznáme zimné slávnosti.

Američania stredného veku alebo starší vyrástli v prostredí, v ktorom vyzerala verejná oslava Vianoc celkom inak. Nikoho z mojich známych neunavovali nadšené oslavy národného sviatku, ktorý slávila prevažná väčšina Američanov. Jediná obava, ktorej som si bol vedomý, boli varovania pred komercializáciou Vianoc a upozornenia na to, aby sme „zachovali vo Vianociach Krista“.

Tieto obavy majú teraz nádych muzeálnosti. Ako poznamenal Don Feder, „dnes budeme mať čo robiť, aby sme zachovali vo Vianociach Vianoce“. Dnes máme „sviatočné karty“, „sviatočné oslavy“, „sviatočné piesne“ a dokonca „sviatočné stromčeky“. V snahe nikdy nikoho neuraziť sú teraz milióny Američanov zdanlivo spokojné s tým, že nebudú hovoriť o Vianociach, ktoré oslavujú, a že budú konať tak, akoby všetky druhy minoritných osláv (Kwanzá, Chanuka, Deň Bodhi, Diwali, Ramadán a zimný slnovrat) boli rovnako dôležité. Dosiahol sa bod, kedy zaželať niekomu „veselé Vianoce“ je politickým aktom, a nie priateľskou samozrejmosťou.

Vojna proti Vianociam je charakteristická agresívnou multikulturálnosťou, v rámci ktorej sa vyzdvihuje celé spektrum predtým neznámych, či dokonca neexistujúcich slávností vzdorovianoc. Ide hlavne o slávnosti Chanuka, Kwanzá a teraz Ramadán, ale aj Diwali, deň Bodhi, narodenie guru Gobinda Singha, Dongji a čínsky nový rok. Tieto sviatky sa vyzdvihujú preto, lebo sú blízko Vianoc, nie pre ich kultúrny význam či skutočnú hodnotu. V skutočnosti bol sviatok Kwanzá vymyslený v roku 1966, Chanuka je tradične veľmi malý sviatok (ktorý nemá základy v kánonickej hebrejskej Biblii) a Ramadán bol v Amerike ešte pred pár rokmi prakticky neznámy. Napriek tomu, že sa tieto sviatky objavili len nedávno (prinajmenšom vo funkcii vzdorovianoc), zaobchádza sa s nimi, akoby boli rovné Vianociam, pri čom možno s určitosťou očakávať, že verejní činitelia nezabudnú akúkoľvek zmienku o Vianociach okoreniť odkazom aspoň na niektorý z týchto sviatkov.

Skutočnosť, že za vyzdvihovaním sviatkov Chanuka, Kwanzá a všetkých ostatných je snaha zlikvidovať Vianoce, možno ilustrovať na školách v New Yorku, v ktorých sa zakazujú betlehemy, no pravidelne sa vystavujú menóry (sedemramenné hebrejské svietniky) a moslimské polmesiace. Školy v New Yorku sa nepokúsili túto situáciu napraviť ani vtedy, keď bol ich nepriateľský postoj k Vianociam napadnutý na súdoch. Namiesto toho energicky hájili tento zákaz, tvrdiac, že „myšlienka, že jasličky sú historicky presnou reprezentáciou udalosti s historickým významom, je celkom falošná“. Narodenie najdôležitejšej osobnosti v dejinách nemá v New Yorku nijakú váhu a nijakú váhu nemá ani skutočnosť, že narodenie po prvýkrát vyobrazila v jasličkách iná významná historická osobnosť, totiž potulný mních z Assisi menom František. Na to, aby sme si uvedomili ich obrovský vplyv na západnú históriu a kultúru, nemusíme veriť v Kristovu božskosť ani vo Františkovu svätosť. Multikulturalisti sú však zjavne odhodlaní podporovať každú kultúru okrem svojej vlastnej.

Keď multikulturalisti ignorujú kultúrne dedičstvo Vianoc, ktoré oceňujú mnohí nekresťania, ba možno väčšina nekresťanov, pokúšajú sa ospravedlniť svoje útoky na Vianoce tvrdením, že verejná oslava Vianoc spôsobuje, že nekresťania sa cítia byť „vynechaní“. Toto tvrdenie beriem skepticky. Mám podozrenie, že väčšinu ľudí nijako neohúri poznanie, že niektorí iní ľudia majú inú vieru. Ale aj keby mali multikulturalisti pravdu, do akej miery by nás mala trápiť obava o tých, ktorí sa cítia byť v prípade verejnej oslavy Vianoc vynechaní? Nemôžeme nekresťanov trvalo ochrániť pred skutočnosťou, že sú v Amerike menšinou. Potláčanie zvykov väčšiny sa zdá byť privysokou cenou za to, aby sme precitliveným dušičkám umožnili žiť v pohodlnej ilúzii.

Ukázalo sa, že premena Vianoc na „sviatky“ a s tým súvisiace ochudobnenie našej kultúry vyhovuje nie malej menšine Američanov, ktorí Vianoce neoslavujú, ale omnoho menšej menšine (skladajúcej sa z ľudí, ktorí veria všetkému a ničomu), ktorí nenávidia obrovskú väčšinu, čo Vianoce oslavuje. Ja mám takú skúsenosť, že väčšina nekresťanov nemá proti Vianociam nič a obyčajne vítajú kladne aspoň niektoré aspekty ich osláv.

Konečným dôsledkom je, že likvidácia Vianoc je už na dohľad. Namiesto toho budeme mať nerozlíšené neinšpirujúce verejné oslavy, bez akéhokoľvek náboženského či kultúrneho významu, bez skutočnej krásy. Nezostane nám nič, len multikulturálny brak a nevkusná komercia. Neverím, že tento neradostný osud je nevyhnutný. No tomuto osudu sa naozaj nevyhneme, ak zostaneme takí zhrození myšlienkou, že by sme sa snáď mohli dotknúť niekoho, kto hľadá zámienku, aby sa mohol cítiť dotknutý, že sa budeme báť oslavovať svoju vlastnú kultúru, tradíciu a náboženstvo.

Text je výrazne krátený. Pôvodný článok si môžete prečítať v novom čísle štvrťročníka Impulz Revue, ktorý nájdete v dobrých kníhkupectvách alebo na webe. Šéfredaktorom časopisu je Pavol Smolík a predsedom redakčnej rady Vladimír Palko.

V novom čísle nájdete aj rozsiahly text Stevena Greydanusa o tom, prečo je Tolkienovo dielo hlboko katolícke, historickú analýzu poľského konzervativizmu od Macieja Ruczaja, vianočnú úvahu Jozefa Halka o tom, čo je a čo nie je na Vianociach romantické, článok Petra Smolíka o hluku konzumu a oslave ticha, článok o historických koreňoch komunizmu z pera Radomíra Malého, pôvodný text oxfordského profesora Williama Carrolla o evolúcii a katolíckej tradícii.

Ďalej nové číslo prináša názory Daniela Lipšica, Martina Hanusa, Pavla Smolíka a Jaroslava Danišku na aktuálne témy, recenzie viacerých kníh, medzi inými aj recenziu Františka Mikloška, recenzie filmov Druhá šanca, Hotel Rwanda, Kúsok neba, či História násilia.