Najlepší deň

Je štvrtok poobede pred tým piatkom. TÝM piatkom! Piatkom, v ktorý západné Slovensko zasypal sneh. Zvoní telefón. Zajtra ráno, tak okolo desiatej, musím byť v metropole, jednoducho musím, deje sa čosi veľmi dôležité a ja pri tom nesmiem chýbať. V poriadku, ráno vyrazím.

Je TEN piatok. Vstávam včas, aby som všetko pohodlne stihol, nejde elektrika, vonku kulisa k pekelnej svadbe. Ešteže som na noc vybral z auta baterku, Harry máva takto ráno občas problémy a dnes fakt musím do tej Bratislavy ísť. Nervačím. Vyhrabem auto zo záveja, zapojím energetický zdroj a nič. Harry sa vzpiera, evidentne sa mu nikam nechce. Nakoniec predsa len naštartujem, vyrážam. Snehu už je dosť, ale stále som presvedčený, že je to lokálna záležitosť. Definitívne rezignujem až za dedinou, dívam sa smerom, kde bola ešte včera večer cesta, ale vidím len bielu pláň. Nech sú záležitosti, pre ktoré som mal byť v hlavnom meste, akokoľvek dôležité, budú sa musieť zaobísť bezo mňa, nikam nejdem, budem rád, keď sa mi podarí vrátiť. Obraciam sa smerom k domovu a s vypätím všetkých mojich a Harryho síl sa dostávam späť do záveja, z ktorého som pred hodinkou vyrazil. Doma je bezpečne, síce nekúrime, elektrika stále nejde, ale inak nádhera. Varím si druhú kávu, babuším sa, čítam si, rozprávame sa, vykúkame von, hryzkáme škoricové sušienky a je nám fantasticky. Pred obedom si vynesiem von, do takého malého závetria, tvoreného kôlňou a haraburdárňou, letné kreslo, zababuším sa ešte viac, totálne pozakrývam a sadnem si. Dívam sa, ako fujačí, driemem, popíjam grog z termošálky, čo som dostal pod stromček a premýšľam. Tak po hodinke sa zima prežerie všetkými vrstvami, čo mám na sebe, začína mi byť chladno, tak sa vraciam dnu. Zase leňošíme, aj tak sa nič iné nedá robiť. Okolo tretej sa rozsvieti stromček, šťava opäť prúdi, rozbieha sa kúrenie. Púšťam telku, ale jediné, čo vidím, je sneženie na všetkých programoch, tak ju zase vypnem a dívam sa na sneženie z okna. Pomaly mi dochádza, že je to fakt zlé, telefonujem priateľom, čo majú zvyk vyrážať v piatok na cesty v tom najnevhodnejšom čase, ale všetci sú našťastie v poriadku. Ťahá ma to von, tak sa znova naobliekam, čo to dá, a vyrážam na prechádzku. Brodím sa zasneženými ulicami, všade pusto, len kde-tu optimista s lopatou skúša zjednať poriadok na chodníku navzdory besniacim živlom. Pomaly sa suniem vpred, stmieva sa, hrám sa, že som polárnik: „Vidím pól, vidím pól,“ nezmyselne ziapem do vetra. Akože sa potkýnam, od vyčerpania padám do snehu, ale z posledných síl sa zviecham a putujem ďalej za svetlom. Blbnem ako malé decko. Celkom ma prekvapuje, že narážam na otvorený obchod, zabrúsim dnu, nakupujem a vydávam sa smerom k trafike. Tam zavediem reč s miestnymi, ktorých tiež nečas vyhnal obsmŕdať do ulíc. Spomínajú, že už pamätajú aj horšie časy. Ako inak. Stojíme v malom kamrlíku obklopení časopismi, teta za pultom nás častuje vareným vínkom. Zdržím sa tak polhodinku, potom sa vraciam späť domov. Ani ma veľmi neprekvapuje, že vonku stretám ďalších ľudí, naopak, a celé to má takú zvláštnu príchuť niečoho výnimočného. Akoby sa v tej fujavici zhmotňoval duch spolupatričnosti a ovládol inak ospalú dedinu. Nádhera. Usmiaty, vyzimený, šťastný sa vraciam domov, Miška ma víta, akoby som fakt bol polárnik a zvlášť oceňuje nákup. Fernet som síce po ceste otvoril, ale nevadí.

Keď potom večer pozerám správy a vidím tú cestnú apokalypsu, som nielen zdesený, ale prepadá ma aj pocit viny. Veď som mohol dopadnúť podobne, ak by som sa ráno nevykašľal na povinnosti a nevrátil sa, mohol som ešte teraz trčať kdesi na ceste a nadávať na celý svet. Toľko tragédií a nešťastí, toľko zúfalstva, a ja som práve prežil najkrajší deň teraz už minulého roka.