Workshop upratovačiek

Ako dieťa som často chodievala do filmových ateliérov na Kolibe, kde si moja stará mama privyrábala ku vdovskému a starobnému dôchodku upratovaním. Mala v referáte dva zaujímavé objekty: maskérňu a štúdio trikového filmu. Zatiaľ čo ja som vysýpala a leštila popolníky (áno, to ešte boli časy, keď EÚ nebdela nad naším zdravím a v kancelárii sme si ho mohli slobodne ničiť), stará mama šikovne pobehala s handrami a metlami rajóny. Bola to šanovlivá žena, neplytvala saponátmi, lebo čo ušetrila, to si mohla s tichým súhlasom správcu budov zobrať domov. Neplytvala ani silami, často som obdivovala postupy, ktoré si vypracovala, aby ušetrila čas, námahu aj kroky. Navyše jej bolo ľúto materiálov, ktoré sa v tých priestoroch vyhadzovali do koša. Staré scenáre brala domov a používala ich z druhej strany ako svoje skicáre a poznámkové bloky. Aj môj brat a ja sme si podľa jej vzoru do nich všeličo zapisovali a kreslili, dodnes máme niektoré útržky slovenskej filmovej a našej súkromnej tvorby súčasne odložené. V maskérni zas stará mama zbierala vyhodené celé pramene rôznofarebných vlasov a keď sa jej nazbieralo plné veľké upratovačské vrece, začala z nich vyrábať originálne tapisérie. No a v štúdiu trikového filmu si vždy pozrela, čo práve natáčajú a z vyhodených materiálov vyrábala vlastné figúrky a dekorácie. Tie potom nenápadne podhodila ku kamere a externí výtvarníci sa vždy nestačili vynačudovať, kto to tam nechal. Iba vtedajší šéf trikového filmu, pán Peťovský, sa potuteľne usmieval a občas prehodil bonmot, že u nich majú aj upratovačku umelkyňu.

Na toto všetko som si spomenula, keď som do mailboxu dostala z tlačovej agentúry nižšie citovanú správu. Keby ju neuverejnili aj na Changenete a na stránkach organizátora Centra environmentálnej a etickej výchovy Živica, bola by som presvedčená, že si zo mňa niekto strieľa, že je to dokonalá mystifikácia a paródia na súčasné európske trendy! Ale nie je to mystifikácia. Je to krutá realita. Dovolím si zo správy citovať (správu som skrátila a zvýraznila najinšpiratívnejšie časti):

Workshop pre upratovací personál
Dňa 31.1. 2006 sa v Bratislave konal workshop pre upratovací personál v rámci projektu "Čistenie budov - environmentálnejšie, ekonomickejšie, zdravšie", financovaný z prostriedkov Európskej únie a Dolnorakúskej vlády.
Počas workshopu bol prezentovaný samotný projekt, eko-čistiaca technika, ako aj praktické tipy a rady pre upratovanie s menším množstvom chemikálií a s použitím efektívnych upratovacích mechanizmov. Do programu boli zahrnuté aj rady pre konkrétne budovy, ktorých upratovacie zvyky boli analyzované prostredníctvom dotazníkov v prvej časti projektu.
Účastníci sa zhodli na týchto bodoch:
- upratovací personál a jeho práca je na Slovensku spoločensky aj finančne podhodnotená,
- v budovách sa nepočíta s ich upratovaním, nie sú tam vhodné priestory na odkladanie pracovných pomôcok, ani na výmenu vody či handier,
- neexistujú žiadne všeobecne platné normy alebo štandardy pre upratovacie firmy.
Na záver pracovníčky CEEV Živica a rakúsky partner odovzdali všetkým zúčastnením certifikát o absolvovaní workshopu a taktiež štartovací balíček v podobe eko-čistiacich mechanizmov a pomôcok (každá budova zdarma dostala dvojité vedro s vozíkom, odmerky, dávkovacie fľaše a mikrofázové utierky).
Na základe informácií získaných na workshope by mali od 1. februára 2006 budovy začať s environmentálnym čistením svojich objektov.

Už len to nám chýba, aby sa záverov tohto workshopu chytil nejaký agilný eurokomisár a obšťastnil nás euronormami a euroštandardmi aj pre upratovacie firmy! Určite sa každá budova a jej upratovací personál už teraz trasie na ekologické štartovacie balíčky a mechanizmy, samozrejme, jedine od takej ekofirmy, ktorú nám posvätí Európska únia a bude napríklad z Dolného Rakúska. Ešte šťastie, že sa toho moja babka a vlastne ani filmové ateliéry na Kolibe nedožili!