Afgánsky pohľad na európsku slobodu

Pred niekoľkými dňami, sediac v dome jedného môjho známeho diplomata v Kábule, som po prvýkrát po vyše roku, čo žijem v Afganistane, pocítila strach. Rozzúrený dav mladých chlapcov a mužov sa valil uličkami štvrte, kde žijú prevažne cudzinci. Rozbíjal okná, ničil autá, vrešťal nenávistné heslá. Okrem strachu som pocítila hnev. Hnev na ľudí, čo napriek vymoženostiam globálnej komunikácie, ku ktorým majú dennodenne prístup, žijú v uzavretej škatuľke svojej tzv. demokracie. Hnev na ľudí, ktorí napriek excelentnému vzdelaniu, možnosti cestovať a komunikovať v niekoľkých jazykoch nemajú dosť politickej predstavivosti na to, aby pochopili, že uverejnenie zosmiešňujúcich karikatúr Proroka Mohameda bude stáť veľa ľudských životov. Hnev na ľudí, čo obviňujú dešperátnych mladých analfabetov bez životnej perspektívy, prežívajúcich detstvo vo vojne, strachu a biede, z islamského fundamentalizmu. Hnev na tých, čo svojou aroganciou ničia krehké zárodky demokracie a slobody v Afganistane a iných islamských krajinách.

História uverejnených karikatúr totiž ilustruje hneď niekoľko širších problémov medzinárodnej politiky, ktoré si zatiaľ „západné” medzinárodné spoločenstvo nechce pripustiť. Dánske noviny Jyllands-Posten uverejnili karikatúry Proroka Mohameda, odvolávajúc sa na slobodu prejavu a otvorenosť verejnej diskusie v Dánsku a Európe. Odhliadnuc od obsahu karikatúr, ktorý nie je v tomto prípade paradoxne vôbec dôležitý, redaktori zrejme nevedeli, že akékoľvek, aj to najušľachtilejšie zobrazenie Proroka, je v Islame zakázané. Moslimov tie obrázky hlboko urazili. Dánska vicepremiérka, hlboko veriaca kresťanka, v jednom rozhovore prirovnala ten pocit urážky k svojej reakcii na obraz Ježiša so stoporeným penisom v jednej dánskej galérii. Znamená naozaj sloboda slova slobodu urážať náboženské cítenie iných? Nuž, nie. Ak si zalistujeme v rozhodnutiach Európskeho súdu pre ľudské práva, nájdeme prípad z r. 1994 (Otto Preminger Institute proti Rakúsku), keď v rakúskom Salzburgu zakázali premietanie filmu Posledné pokušenie Ježiša Krista. Film zobrazoval Pannu Máriu ako prostitútku a Ježiša ako slabomyseľného úchyla. Vo svojom rozhodnutí Európsky súd dal rakúskym súdom za pravdu zdôrazňujúc, že v oblasti morálky a náboženského cítenia neexistuje v Európe rovnaký štandard. To, čo možno slobodne ukazovať v kozmopolitnej Viedni, uráža ľudí v katolíckom Salzburgu. Podľa európskej ochrany ľudských práv ochrana morálky a práv iných osôb je legitímnym dôvodom na obmedzenie slobody slova. Ak teda dánsky premiér vyhlásil, že nevidí dôvod, prečo by sa mal v Dánsku niekto ospravedlniť (moslimská komunita v Dánsku žiadala o ospravedlnenie, nie o zakázanie publikácie) za uverejnené karikatúry, podľa môjho názoru neobhajoval slobodu slova, ale aroganciu a netoleranciu k hodnotám iných.

New York Times 9.2. 2006 uverejnili veľmi zaujímavú históriu kauzy karikatúr, z ktorej sa dozvedáme, že moslimská komunita v Dánsku sa najprv pokúšala nadviazať dialóg s redakciou, ako aj s dánskou vládou. Tie však dlho ignorovali občiansku petíciu i neskoršie mierne diplomatické signály z islamských krajín. Až keď diplomacia nabrala bolestný rozmer ekonomickej blokády, neuveriteľne úspešnej, začal sa jazyk vládnych činiteľov v Dánsku zásadne meniť. Náhle šéfredaktor Jyllands-Posten oslovuje na stránkach svojich novín moslimských občanov a tvrdí, že zlé pochopenie zámeru publikácie je zrejme výsledkom „kultúrneho nedorozumenia“. Ak predstavitelia európskych demokratických inštitúcií – novinári a politici – začínajú dialóg až vtedy, keď sú ohrozené ekonomické záujmy krajiny, akej demokratickej kultúre chceme učiť ľudí v nedemokratickom islamskom svete?

Na záver argument pre tých, ktorí tvrdia, že celá kauza bola využitá politickými predstaviteľmi islamských krajín ako Sýria, Irán, Jordánsko, či Palestína, na realizáciu ich politických cieľov. Áno. Asi nie je náhodou, že Veľká októbrová socialistická revolúcia sa udiala v zúboženom a rozvrátenom Rusku, pod vedením intelektuála so západným vzdelaním, hoci marxizmus vznikol v industriálnom Nemecku a Anglicku. V tých častiach Afganistanu, kde mladí ľudia majú aké-také vzdelanie, kde nezomiera každé druhé novonarodené dieťa, kde cítia výsledky práce medzinárodného spoločenstva, demonštrácie mali mierny a pokojný priebeh. Vždy sa však nájdu takí, čo dokážu manipulovať citmi chudobných a nevzdelaných ľudí. Myslím, že aj na Slovensku máme príkladov nadostač.

Autorka je konzultantka pre rozvojovú pomoc v Kunduze, Afganistan.