Po stopách plyšových medvedíkov

Nechcem vyzerať ako zaujatý, ale priznám sa, že nemám rád rôzne nemecké romantické filmy, ktoré zvyknú przniť televízny program najmä cez víkend. Je to samý Hans, ktorý žije sám so synom a stretne nejakú čerstvo rozvedenú alebo ovdovenú zachovalú štyridsiatničku. Čo bude nasledovať, si hádam každý domyslí. Najhoršie je, že vyššie uvedené sa stihne odohrať hádam už súbežne s úvodnými titulkami, a po zvyšok filmu sa toho veľa neudeje. Má životopisná Margaréta Steiff nádej presvedčiť ma, že je iná?

Expozícia filmu ma príjemne naladila, krásny klavír a dobové obrázky vzbudili vysoké očakávania. Keď sa potom na plátne objavila zostarnutá okatá Heike Makatschová (Láska nebeská, 2003) s náznakom fúzov, všetko sa mi zrútilo. Nejde ani tak o jej vzhľad, celkom slušne si poradila so stvárnením chromej postavy, no akosi je to stále Heike a nie Margaréta. To je vlastne problém celej snímky. Herci sa môžu snažiť akokoľvek, vždy to bude vyzerať len ako lacná nemecká produkcia. Verbálne prejavy sú v poriadku, len to skôr vyzerá, ako keby nahovárali rozhlasovú hru. Makatschová sa údajne kvôli svojej postave naučila nejaký švábsky dialekt, lež reč tela je stále kdesi pomimo. Herci, najmä detskí, sú preto najdôveryhodnejší, keď nie sú v obraze a len sa o nich rozpráva. Celkom zábavné je sledovať, do akej miery sa snímka podobá na vlnu novších českých filmov. Steiffovej matka s otcom totiž nie sú nepodobní hereckému duu Simona Stašová a Bolek Polívka.

Pôvodná Margaréta Steiffová sa narodila 24. júla 1847 v nemeckom mestečku Gienge. Pre detskú obrnu nemohla chodiť a vďaka takmer nulovej možnosti uplatnenia vo vtedajšej spoločnosti bola rodine trochu na ťarchu. Napriek tomu, že mohla riadne využívať len jednu ruku, pomáhala sestrám so šitím. Zlom nastal, keď na sklonku 19. storočia v novinách našla obrázok slona a podľa tejto predlohy začala vyrábať ihelníčky. Deti ich však brali ako hračky, a preto začala Margaréta vyrábať ďalšie podobné zvieratá, až roku 1902 vyrobila jedného z prvých plyšových medvedíkov na svete. Hoci Steiffová zomrela vo svojom rodisku 9. mája 1909, zanechala po sebe prosperujúcu spoločnosť, ktorá dodnes vyrába kvalitné, no drahé hračky. Toľko uvádza na svojich stránkach encyklopédia www.wikipedia.org, film nanešťastie svoju vlastnú linku nemá.

Po načrtnutí zaujímavého životného príbehu (nikdy som si neuvedomil, že aj plyšový maco môže mať pohnutú históriu) by to vyzeralo, že filmári mohli z látky vyťažiť slušnú drámu. Nestalo sa tak, najmä vďaka spomínaným chabým hereckým výkonom a akejsi prázdnosti scén. Chýba im náboj, ktorý by ich aspoň trochu oživil. To už je ale príznačné pre nemeckú televíznu tvorbu, kam spadá aj Margaréta Steiff. Preto je zrejme trúfalé uvádzať ho do slovenských kín, kde ešte stále vládnu návštevy v Narnii a Rokforte. Oceňujem však už dlhoročnú snahu spoločnosti Danubius film uvádzať u nás filmy, ktoré sú alternatívou k čomukoľvek. Takým bol napríklad minulý rok dokument Neviditeľní – ilegálne v Európe (r. Andreas Voigt, 2004) alebo už dávnejšie von Trierova Tanečnica v tme (2000).

Životný príbeh Margaréty Steiffovej, akokoľvek zaujímavo pôsobí, sa, žiaľ, vo svojej filmovej podobe stáva priemerným dielom pre bežného diváka. Zaujať by však mohol fanúšičky nenáročných romantických filmov, hoci je otázne, či sa im preň bude chcieť opustiť pohodlie domova. Na druhej strane, keď sa rodina vyberie stráviť popoludnie do multiplexu, zatiaľ čo muži (myslím to bez akéhokoľvek podceňovania) sa vyberú na Spielbergov Mníchov alebo Mariňáka od Sama Mendesa, nežnejšie polovičky si môžu v pohode vychutnať svoju porciu romantiky na Margaréte Steiff.

Margarete Steiff, Margarete Steiff. Nemecko 2005, kino, 89 min.
Réžia: Xaver Schwarzenberger
Scenár: Susane Becková a Thomas Eifler
Kamera: Xaver Schwarzenberger
Hudba: Hans-Jürgen Buchner und Haindling
Hrajú: Heike Makatschová – Margarete Steiffová, Felix Eitner – Fritz Steiff, Hary Prinz – Julius, Bernadette Heerwagenová – Charlotte, Herbert Knaup – otec, Suzanne von Borsodyová – matka