Príjem a výdaj - legendy mamutov

Zima, chlad a nekončiaci sa zápas o život. Bielobu plání z času na čas narušia tmavé škvrny namáhavo sa presúvajúce za obživou. Zvieratá, ktoré pripomínajú živé monolity, by už dávno nemali chodiť po našej planéte. Vyzerá to preto ako snová scéna, keď sa ich za potravou vydá celá rodina. Mamuty totiž v týchto časoch držia spolu pevnejšie než kedykoľvek predtým.

Nie som nadšený fanúšik ponímania príbehov z pohľadu zvierat, drobné digresie v podobe myšlienok rôznych hlodavcov ma vyrušovali napríklad pri trilógii Miešanci (Epos, 2000-2002), ktorá vzišla z autorského tandemu Alexandra Pavelková a Štefan Konkol. Potom som však objavil román Clifforda D. Simaka Mesto (Odeon, 1992). V ňom je podávaná história ľudstva a jeho nasledovníkov cez prizmu psov, a to ma vyviedlo z omylu, že zvierací náhľad nie je práve najvhodnejšia forma rozprávania. Simakov na pohľad bizarný námet je spracovaný neuveriteľne sugestívne a má priam mytologické rozmery. Čosi podobné som očakával aj od renomovaného autora, akým Stephen Baxter v žánri sci-fi nepochybne je.

Baxterov román je skôr určený pre mládež. Ak sa niekomu podarí stotožniť sa s mladým mamutím samcom Ranboltcom, je to jeho vec, ale príslušnosť k tejto čitateľskej kategórii tkvie v čomsi inom. Predovšetkým v nekomplikovanosti fabuly a zjednodušenom pohľade na svet prostredníctvom mamutej perspektívy. Na začiatku je čitateľ upovedomený, že mamut má omnoho väčší mozog než človek, takže si autor otvoril dvierka k tomu, aby zvieratá mohli myslieť a vyjadrovať sa ako ľudia. Pripravil sa tak síce o možnosť využitia atraktívneho jednoduchého „tarzanovského“ jazykového prejavu, no takto zvieratá aspoň vyznievajú v kontraste s tajomnými Ztracencami oveľa inteligentnejšie. Najmä ak sú tie tajomné tvory cez ich optiku vykreslené ako neľútostní zabijaci, ktorí nelovia len pre potrebu nasýtenia.

Spisovateľ patrí k najlepším anglickým autorom tzv. hard sci-fi, u nás je známa najmä jeho séria Xeelee, teda vo svojej tvorbe pracuje s využívaním ešte nevymyslenej, resp. aspoň zatiaľ nevyrobenej techniky – zvyčajne však so základom v jestvujúcich vynálezoch alebo teoreticky možných konštrukciách. Keďže v Mamutovi sa technika skoro vôbec nevyskytuje, svoje poznatky o tomto vyhynutom zvieracom druhu opiera o štúdium odborných publikácií. Čitateľ teda dostáva text, v ktorom sa fikcia mieša s reálnymi faktami. Dozvieme sa toho veľa o konštitúcii obrovských cicavcov, spôsobe života a telesných pochodoch. Trochu na škodu je sústavné spomínanie príjmu potravy a najmä vylučovania zvierat. Keď sa to objavilo na začiatku niekoľkokrát, bral som to ako fakt, každému niekedy treba. Ale keď mamuty začali nakladať do snehu na každej druhej strane, a rozprávač dumá nad zložením ich stolice, vyznieva to ako nechcený žart. Neviem si predstaviť, že by sa táto fekálnosť objavila v dielach klasickej literatúry a trebárs hrdinovia Čenkovej detí od Fraňa Kráľa by každé ráno rozjímali nad tým, že ich stolica je taká a onaká, lebo nemajú čo jesť.

Napriek viacerým logickým chybám (napr. mamuty sa brodia snehom na úteku pred ohňom, ktorý spaľuje vysušenú trávu) môže byť román pre mlaď pútavým textom. Čitateľa pritiahne najmä vkladaním mytologických príbehov z histórie mamutov a tiež túžbou dozvedieť sa, kto vlastne tí Ztracenci sú. Kniha má síce záver, no epilóg dáva tušiť, že príbeh pokračuje ďalej. Baxter má v zálohe ďalšie dva diely a podľa všetkého ide o uzavretú trilógiu, takže sa netreba báť rozsiahleho zvieracieho cyklu.

Pri čítaní odporúčam vyhnúť sa informačne nadupanému profilu autora, ktorý na koniec knihy priradil Martin Šust. Vo svojej charakteristike celej trilógie totiž omylom vyzradil pointu príbehu. Preto si najskôr prečítajte román samotný a potom doplnkové informácie.

Baxter, Stephen: Mamut. Nakladatelství Laser-books, s. r. o., 2006. Preklad Hana Bumbová. 256 strán.

Knihu poskytol Brloh.