Koncentrák zo stavebnice Lego

Ešte vždy sa nájde na Slovensku dosť trubirohov nevidiacich si ďalej ako po špičku nosa, ktorí sú schopní priam ucvrnkávať od nadšenia nad tým, ako utešene sa sem sťahuje medzinárodný kapitál v podobe ázijských firiem (alebo firiem západoeurópskych, ktoré si s Áziou zasa pomýlili nás). Na vytriezvenie ponúkam zaujímavý článok o tom, čo Aziati chystajú na chudákov, ktorí vo svojich hladových dolinách nedisponujú dosť veľkou rozmanitosťou šancí (aby som citoval výraz môjho priateľa Fedora Gála), takže privítajú aj pracovné miesto napríklad v kórejskej automobilke.

Na stránke D-fens sa objavilo pokračovanie článku, na ktorý som upozornil dakedy predminule. Takže aj tentoraz Islam drví Európu, časť druhá.

A tu je článok Františka Šebeja o tom, že celá záležitosť s pomaly už notoricky známymi karikatúrami je vyfabrikovaný problém Sýrie a Iránu.

Samozrejme, zmrd ľavicový intelektuál to iste bude vidieť ináč, ale my vieme svoje.

Istá turecká rodina je postihnutá zvláštnou genetickou vadou, vplyvom ktorej chodia jej príslušníci po štyroch. Pohybujú sa ako orangutany. Nie som si istý, či to nie je predčasný apríl, v každom prípade však chodiť po štyroch a ešte k tomu byť aj moslimom, to musí byť dosť drsné.

Kedysi som sa venoval stavbe plastikových modelov lietadiel, takže ma veľmi zaujal tento článok o prvom lete raketoplánu s ľudskou posádkou. Malo ísť o tajnú zbraň tretej ríše a to čudesné kolmo štartujúce lietadielko sa volalo Bachem Natter.

V poslednom čase sa mi celkom zapáčila hudba skupiny Chinaski, pripadá mi príjemná a pozitívne orientovaná, podobne ako Buty či Kryštof. Nehľadám v tom bohvieaké umenie ani výpoveď, na to hudbu naozaj nepotrebujem. Zaujal ma rozhovor s frontmanom skupiny Michalom Malátným o tom, že rock v podstate zomrel. Fakt?

Neviem, čo by na to povedal iný frontman, spevák niekdajšej legendárnej skupiny Framus Five, Michal Prokop, ktorému nedávno vyšiel nový album.

V súvislosti s Prokopom som si spomenul na jednu príhodu, ktorá sa mi stala. Už keď som mal 10-11 rokov, počúval som český a slovenský bigbít, ako Olympic, Prúdy, Collegium musicum, Apollobeat, George & Beatovens, Framus Five, The Beatmen, The Soulmen a Blue effect (tak napríklad legendárny album Zelená pošta, ktorý vyšiel v roku 1972, ma už zastihol a zasiahol v reálnom čase). Vďaka tomu som neskôr nestrácal čas sračkami, ktoré počúvala drvivá väčšina mojich rovesníkov (Slade, Sweet, Mud, Abba, Bay City Rollers, Gary Glitter, Suzi Quatro, Smokie), ale hneď som sa vydal do vyšších poschodí, takže u mňa doma hrali Deep Purple, Jimi Hendrix, Jethro Tull, Uriah Heep, King Crimson a neskôr Miles Davis, Weather Report, Mahavishnu Orchestra a podobne. Ale to len na okraj. Keď som mal asi jedenásť rokov, šiel som raz s mamou z obchodu u nás v Devínskej Novej Vsi a zastavila pri nás červená škodovka 110R kupé a šofér sa nás po česky spýtal na cestu do Stupavy. Treba poznamenať, že vtedy ešte žiadna diaľnica nebola, takže z Bratislavy do Brna sa muselo ísť po starej ceste a niekto mohol ľahko zablúdiť, takže sa dostal do Devínskej Novej Vsi – ktorá bola vtedy typickou pokojnou dedinou. Pozrel som na šoféra a zdúpnel som: bol to samotný Michal Prokop! Poznal som ho z obalov platní, konkrétne Blues In Soul a Město ER. Predbehol som svoju matku a podrobne som mu vysvetlil, ako sa dostane do Stupavy. „Šťastnú cestu, pán Prokop!“ povedal som nakoniec a vychutnal som si preľaknutie v spevákových očiach, keď zistil, že je taký populárny, že ešte aj deti na slovenskom vidieku ho poznajú. Kráčal som s nákupom domov a v duši ma čosi hrialo.

Zaujímalo by ma, či sa aj Prokop na ten okamih pamätá tak ako ja. Mohol by sa, veď on bol vtedy očividne šokovaný viac než ja. Zatiaľ to však v žiadnom rozhovore nespomenul a nespomína to ani v tomto.

Ostaňme pri kumšte. Už som spomínal, že sa chystám do Prahy na výstavu Industria, ktorá je do 30. apríla otvorená v galérii Rudolfinum. Takže teraz lovím všetky informácie, ktoré sa týkajú fotografa Václava Jiráska a jeho ústrednej témy – sveta priemyselných hál a ich osadenstva. Veľmi sa mi páči recenzia, ktorú o výstave Industria napísal Viktor Šlajchrt.

Do umenia sa nerozumiem, ale dokážem oceniť, ak má niekto dobrý nápad a vie ho aj dotiahnuť do precíznych detailov. To viete, nápadov máme každý ako koza bobkov, ale nie každý ich dokáže bravúrne realizovať. Jedným z moderných výtvarníkov, ktorým sa to darí, je aj Poliak Zbigniew Libera. To je ten, o ktorom Elena Akácsová vo svojom úvodníku napísala, že vystavuje sériu stavebníc Lego s námetmi koncentračných táborov. Libera však nerobí len koncentráky, venuje sa vo všeobecnosti konceptuálnemu umeniu, čím sa trochu podobá na českého Davida Černého (to je ten, čo urobil ružový tank).

Veľmi ma potešilo, že z významných československých filmov sa nedávno na DVD dostalo Kladivo na čarodejnice. Preto som si vychutnal rozhovor so slávnym českým režisérom Otakarom Vávrom, ktorý je aj napriek svojmu veku 95 rokov životaschopný a zháňa peniaze na nový film. Zaujímavý rozhovor so zaujímavým človekom, ktorý písal scenáre s Martinom Fričom, kamarátil sa s Hugom Haasom a Zdeňkom Štěpánkom, sexoval s Lídou Baarovou a večeral s Josephom Goebbelsom. Ako mu asi chutilo? Zrejme dobre, podľa všetkého je po stránke svojho charakteru dôkladne splachovací, veď bol na vrchole za každého režimu, pretože mu vždy išlo len o jed

Peter Pišťanek  viac od autora »
Vaše reakcie [20]