Sex na predmestí

Čo je s Carrie, Samanthou, Charlotte a Mirandou teraz, keď už všetky našli svojich princov? Kam sa vlastne odsťahovali Monika s Chandlerom, keď rozpustili svoju priateľskú úderku? A vôbec, kde žijú všetci tí Američania vyššej strednej triedy, ktorých omrzel životný štýl single a ruch veľkomesta?
Na miestach ako Wisteria Lane. Úhľadné domčeky a domy, zelené trávničky a trávniky, biele latkové ploty, v oknách kvety, garáž pre dve nablýskané autá, žiadne športiaky, ale pevné veľké rodinné koráby, solídne, ako ich majitelia a majiteľky. Vtáčiky spievajú, susedky postávajú na priedomí a štebocú. Z kuchýň rozvoniavajú koláče. Toľko toho treba stihnúť, kým sa vráti manžel z práce: obriadiť hniezdo, opatriť deťúrence. Všetci sa usmievajú a všetko vôkol vyzerá ako reklama na stavebné sporenie. Idyla strašidelnejšia ako peklo: stačí totiž vojsť nepozvaný zadným vchodom, troška sa poobzerať a hneď je jasné, že svoju mŕtvolu v skrini má každý. Kam sa hrabe Bagdad, kam sa hrabe pásmo Gazy? Prežiť na americkom predmestí, to je ten pravý adrenalín.

O živote Mary Alice Youngovej, ženy v domácnosti, sa v novinách nepíše, podľa jej vlastných slov preto, že v ňom nie je nič zaujímavé. A predsa sa Mary Alice publicity dočkala. Mohlo za to jedno štvrtkové ráno. Mary Alice vstala ako každý deň, pripravila raňajky svojej rodine, ako každý deň, vyprala, zarobila si farbu, namaľovala na žltozeleno záhradnú stoličku, zašla do čistiarne, vybrala poštovú schránku, narovnala rodinné fotky v rámčekoch uložené na klavíri, vošla do šatníka, zo škatule na najhornejšej polici vybrala zbraň, ktorá nemala byť nikdy použitá, a vystrelila si mozog z hlavy.

Tak sa začína, podľa môjho názoru, najlepší mainstreamový rodinný seriál súčasnosti, Desperate Housewives, po našom snáď Zúfalé gazdinky, Zúfalé domáce panie, ale páči sa mi aj preklad kolegu Krivošíka, Zúfalé žienky domáce. No, veď v STV s tým názvom spravia poriadok, seriál vraj kúpili už pred časom, treba dúfať, že sa ho čoskoro dočkáme aj na obrazovkách, podľa možnosti s dôstojným dabingom.

Gazdinky na pokraji nervového zrútenia (môj súkromný, neautorizovaný názov, ale nevylučujem, že som ho niekde počul a vzal ho za svoj) sa začali vysielať na jeseň v roku 2004 na televíznej stanici ABC a v súčasnosti dobiehajú druhú sériu. Cien zozbierali, koľko sa len dalo, a podľa všetkého ich čaká budúcnosť skvelá rovnako ako prítomnosť. Troška sa síce obávam, že seriál upadne do stereotypu, lebo vysokú latku kvality, ktorú tvorcovia nasadili okamžite s pilotným dielom, časom bude možné len podliezať, ale to už predbieham.

Vráťme sa k tomu, čo sú Gazdiné vlastne zač. Hoci by malo žánrovo ísť o komediálnu drámu s mysterióznymi prvkami, prípadne fúziu soap opery, komédie a drámy (soap-dramedy), Gazdiné vnímam predovšetkým ako rodinný seriál pre dospelých. Rodinný v tom zmysle, že dívať sa môže celá rodina, bez toho, aby niektorí jej členova prichádzali k ťažkým psychickým ujmám a seriál, hoci celkom bizarným spôsobom, oslavuje, a dokonca redefinuje tzv. tradičné rodinné hodnoty, nech už to znamená, čo chce. Pre dospelých preto, že poznám len veľmi málo podobne divácky disponovaných kusov. Gazdiné sú totiž seriál, ktorý si obľúbia rovnako muži ako ženy, nech majú dvadsať či šesťdesiat. Prečo?

Predávam koňa a ešte som neukázal jeho zuby. Nuž preto, že Gazdiné nie sú ironické len vtedy, keď prechádzajú do sarkazmu. Je len málo seriálov postavených na neustálom prehadzovaní optiky. Mŕtva Mary Jane, zasamovraždená hneď v úvode pilotného dielu, sa vznáša nad seriálom ako vševediaci rozprávač a neustále glosuje udalosti, spochybňuje ponúkajúce sa závery, odkrýva to, čo by malo zostať skryté a núti diváka prehodnocovať svoje stanovisko.

Vo Wisteria Lane, na vzorovom americkom predmestí, nažívalo päť kamarátok, ešte mladých a pôvabných, ale už nie mladíc, všetky v domácnosti. Gazdiné, ale tie z reklám na pracie prášky, nie tie zo školských jedální, s mierami 120, 120, 120. Tridsiatničky, štyridsiatničky ako lusk, jedna z nich spácha samovraždu. Ostatné sa zomknú v obave, aby neskončili tak ako Mary Jane, na podlahe v obývačke tip-top domčeka, s guľkou v lebeni.

Máme tu Susan Mayerovú, rozvedenú ilustrátorku s dospievajúcou dcérou, Lynette Scavoovú, exmanažérku s večne odcestovaným manželom, ktorá sa kvôli rodine vzdala kariéry a teraz predčasne šedivie pri štyroch deťoch, pričom traja z nich sú čistí satani, dobrovoľnú stepfordskú paničku Bree Van De Kampovú, dokonalú manželku a matku, ktorá si vedenie domácnosti vychutnáva až tak veľmi, že ju neznáša nielen manžel, ale aj dve puberťácke ratolesti, chlapec a dievča, a exmodelku Gabrielle Solisovú, bezdetnú ozdobu majetného manžela.

Mary Jane bola jedna z nich, stretávali sa pri kávičke a klebetili. Bolo ich päť, zostali štyri. Štyri dámy, ktoré si divák spojí vo fiktívnom pakte spolubojovníčok proti frustrácii vedúcej k samovražde. To východisko je kľúčové. Hoci celá prvá séria rieši, prečo sa Mary Jane zasamovraždila, čiže to, akú mŕtvolu v skrini (vlastne zabetónovanú pod dnom bazénu, rozsekanú na kúsky v debni na hračky) skrývala ona sama a jej rodina, divák má od začiatku pocit, že smrť Mary Jane je dôsledkom jej nekonečnej frustrácie zo stereotypu. Nie, hoci práve tento motív sa tiahne všetkými dvadsiatimi troma epizódami prvej série. Za smrťou Mary Jane je naozaj čosi iné a divák to vie už na konci pilotnej časti. Len sa tomu zdráha uveriť, chce vedieť viac a viac a už je dnu.

Podobne ako všetky úspešné seriály súčasnosti, aj Gazdiné pracujú s kompromisom medzi epizodickosťou a kauzalitou. Každá ich časť rieši vlastnú zápletku, ale aj rozvíja dej celého seriálu. Vzniká metapríbeh, veľký, silný, ľudský, hodný pozornosti samozrejme a predovšetkým veľmi zábavný. Gazdiné sú seriál, ktorého poetika sa najlepšie odhaľuje pri spätnom spracovaní, najlepšie pri rozhovoroch o ňom, v kruhu zasvätených. I toto Gazdiné spája so seriálom, ktorý sa v ich kontextoch spomína veľmi často, so Sexom v meste. Aj tu sú štyri hrdinky, aj tu sú to silné a prekrásne ženy. Tu sa však podľa môjho názoru podobnosť končí. Aj Gazdiné sú síce seriálom o vzťahoch a rodových klišé, ale vyhýbajú sa ich programovej analýze či ich spochybňovaniu. Gazdiné, na rozdiel od Sexu v meste, nevytvárajú, prípadne nepomenovávajú vlastnú divácku cieľovú skupinu a netriafajú sa do jej životného pocitu, ale snažia sa vyjsť z už existujúceho životného pocitu preukázateľnej sociálnej skupiny. Sex v meste je nepochybne vynikajúci seriál, ale Gazdiné sú lepšie, vlastne nie, sú celkom iné. Chýba v nich totiž ideologický rozmer a celkom opúšťajú model vytvárania a predaja svetonázoru.

Gazdiné sú aj vynikajúcim príkladom toho, čo sa vlastne v seriáloch zmenilo. Prvoligová špička seriálov minulosti je dielom producentov. až potom scenáristov. Tie dnešné sú dielami scenáristov, ktorí dostali šancu produkovať si svoje vlastné diela. Seriály dneška sú teda autorskejšie, sú autonómne a je to na nich vidieť. Desperate Housewives ako seriál sú teda v pravom slova zmysle autorským dielom Marca Cherryho, nie seriálom z produkcie trebárs Darrena Stara.

Čo ešte napísať? Už asi nič, len sa mi vyslovene žiada sformulovať, prečo mám osobne zo súčasného seriálového mainstreamu najradšej práve Gazdinky, takže tu je to.
Sú vynikajúco napísané a vychádzajú zo všeobecne prijatej predstavy o skutočnosti, ktorú opisujú, preto pôsobia veľmi uveriteľne, dokonca autenticky. A to aj napriek tomu, že v nich hrajú samí pekní ľudia bez nadváhy a že väčšina dialógov sa končí bonmotom a divák veľmi dobre vie, že takto nikto nerozpráva, hoci by všetci chce

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [4]