Moje dni mimo

V utorok po Veľkej noci, okolo 10:27 doobeda, sa vo mne niečo zlomilo. Po štyroch súvislých dňoch voľna som sedel v práci na konci s dychom a ďalšími podstatnými životnými funkciami. Ľavé oko som mal červené ako nástenka Víťazného Februára, medzi nosom a spodnou perou ma neznesiteľne pálila koža ničená neznámou alergiou, na krku som mal viac suchých bordových fľakov ako pôvodnej aristokratickej bieloby. Všetko ma svrbelo, väčšinu pracovného stola mi zaberali mastičky, čajíčky, kvapky a tabletky. Zo posledný mesiac som dával farmaceutickému priemyslu viac peňazí ako na potraviny, ubytovanie a výherné automaty dokopy. Každou minútou za počítačom mi pribúdali ďalšie boľavé miesta a tie pôvodné, aby bolo jasné, kto tu bol skôr, začínali mokvať. Predo mnou ležala kopa mailov, prezentácií, úloh a plný kalendár stretnutí. Vidina spánku po práci bola len slabou útechou, pretože vždy, keď som zavrel oči, začali ma páliť a slziť. Od každého monitora, televízora, telefónu a počítača som už pár týždňov dostával kyjakom po zátylku. Trvalo to až do onoho utorka, 10:27 doobeda, keď som si definitívne neprestal navrávať, že to všetko prejde, ak sa cez víkend vyspím, 24 hodín nepozriem do mailu a rovnako dlhý čas ani nezapnem televízor. Musel prísť radikálny rez. Hromadný mail, stručne vysvetľujúci moje počínanie, bolo to posledné, čo som spravil. Potom som už len za sebou zavrel dvere informačnej civilizácie.

Sadol som do auta a šiel som mimo mesto. Diaľnica sa po čase zmenila na cestu prvej triedy, tá v druhotriednu okresku a potom už sa išlo len po výmoľoch, prachu a ujazdených kameňoch. Zastavil som za tmy, keď som bezprizorne zišiel z lesnej cesty, ktorou traktory zvážajú drevo a po pár desiatkach metrov prudkého klesania narazil do stromu padnutého tak, že sa mu už nedalo nijako vyhnúť. Oba telefóny boli bez signálu aj bez baterky. Po pamäti som nahmatal vak. Cestou hlbšie do lesa som sa cítil byť hrdinom románu Michala Hvoreckého. Ešte nejaký čas som pochodoval preč od všetkého, čím by ma mohol dobehnúť svet elektromagnetického smogu. Z posledných síl som sa nasúkal do spacáka a psychicky aj fyzicky na dne som zaspal so zrolovaným stanom pod hlavou. Zobudil som sa asi až na druhý deň, ale mohol to byť pokojne aj tretí, alebo štvrtý deň. Nemal som presný pojem o čase, hodinky som prestal nosiť pred týždňom, pretože mi po nich ostávali na zápästiach červené fľaky. Bol som hladný a bola mi zima. Rozobral som oba telefóny, na pníku som z nich vylámal kremíkové doštičky ukryté v integrovaných obvodoch a ich trením o seba som založil oheň. S kúskom slaniny, čo som mal vo vaku, som vydržal do tmy. Za ten čas som prišiel k potoku a umyl som si tvár. Štípalo to oveľa menej ako keď som si tvár ošpliechal vodou pred odchodom z práce. Oči ma stále boleli, ale už nebolo jasné, či od zápalu, alebo od ihličia, na ktorom som sa prebral.

Prešli ďalšie dve noci. Odvážil som sa ísť ďalej od svojho tábora, jedol som korienky, čo som našiel, niektoré napodiv chutili ako multivitamínový džús s mangom a marakujou, obohatené pravou horskou hlinou. Ulovil som zatúlanú veveričku, čo si myslela, že ďaleko od ľudských sídiel nemusí byť taká opatrná. Zvuky okolo ma už nedesili a ak bolo v noci jasno, vedel som trafiť k potoku aj po zotmení. Nemal som zrkadlo, ale keď som si ohmatal tvár, cítil som, že väčšina z toho, čo bolo citlivé a popraskané, je už zahojené. Nič ma nepálilo ani nesvrbelo, teda ak nerátam, že potok bol hlboký asi tak po členky a studený ako internátna večera, takže som to, priznám sa, s celkovou hygienou troška zanedbával. Cítil som sa zdravý a spokojnejší a hádam aj šťastnejší.

V jeden z ďalších dní ráno som sa výnimočne nezobudil na to, že mi do spacáku vliezla zvedavá kuna, ale že počujem zvuk, aký by príroda bez ľudskej pomoci nestvorila. Boli to kostolné zvony, nevedno odkiaľ a veľmi slabo. Mohlo to byť Božie posolstvo a vo mne to mohlo oživiť doteraz neprebudeného kresťana, ale, chvála pánu Bohu, nestalo sa tak. Bohato postačilo, že som z toho zvuku pochopil, že je nedeľa. Keď som odchádzal, všetkým som sľúbil, že v pondelok budem nazad. Pri posledných raňajkách (Pustovnícke menu: volské oká zo škovránčích vajíčok podávané s korienkami lúčnych trvaliek) som sa rozhodol, že najneskôr v zime by som sa aj tak musel vrátiť medzi ľudí, takže sa vrátim radšej hneď, nech potom koncom októbra nemusím zháňať nové zamestnanie.

Vydal som sa na cestu nazad, tam, kde som tušil svoje auto. Podarilo sa mi to skôr, ako sa môj tieň otočil poza chrbát. Akurát som musel najskôr odlákať medvedicu, ktorá sa medzičasom rozhodla, že si na zadných sedadlách vychová mladé. Stálo ma to pár deci stratenej krvi, ale nakoniec som ju presvedčil a ešte mi aj pomohla Nissana vytiahnuť z hlbokého rigola nazad na traktorové koľaje. Potom som už len naštartoval a šiel som. Najskôr po lesných cestách, potom po ujazdených kameňoch plných výmoľov a vždy, keď sa naskytla možnosť, odbočil som na širšiu, uhladenejšiu, pohodlnejšiu, rýchlejšiu a ku koncu aj čoraz hustejšie používanú cestu. Tak som navečer dorazil do Bratislavy a včera som už aj prišiel do práce. Presne ako som sľúbil. Načas a vyzdravený.

Ďalšie články z utorka 25. apríla 2006
Maxim E. Matkin: Mlč a odpovedaj telom!
Juraj Malíček: Politická agitka v komiksovom háve
Matej Lauko: „Crack si už môžeme normálne kupovať.“