Trinásta komnata nikdy nevypovedaných vyznaní

A všetci žili šťastne až do smrti.

Lepší koniec nikto nevymyslí. Áno, samozrejme, ten cynik vo mne sa zmieta na reťazi ako zmyslov zbavený a chcel by ťať do živého metaforami plnými detí, bolesti a ručných brúsok na parkety, ale dnes ešte nie, dnes ho ešte udržím. Darí sa to už nejaký ten týždeň, podarí sa to aj dnes. O rozprávkach to bude, o rozprávkach, ktoré nemožno brať vážne, a predsa podľa nich dodnes žije to moje ja, s ktorým vychádzam najlepšie. Žije? No, nie celkom, prežíva a verí. Verí napríklad tomu, že dobro nakoniec zvíťazí nad zlom, verí v porazených drakov a trináste komnaty, ktoré nie je radno otvárať, a verí v lásku princeznej a tupého koniara s hnojom medzi prstami na nohách a páchnucim dychom.

Nie je to výraz naivity, skôr obraz toho, ako vidí svet. Vie, že ľudia si nezaslúžia nič iné, len bič, chlieb a hry, ale verí, že každý človek je dobrý, kdesi hlboko, tak hlboko, že tú dobrotu musí vyplaviť trebárs chľast, ale verí, že tam je. Tí zlí, to nie sú ľudia, len čarodejnice, černokňažníci a macochy. A nepáči sa mu, ako svet, súčasný civilný svet ľudského prežívania, programovo frčí na tom, že poučenia z rozprávok vyvracia, že dekonštruuje axiómy a rozpúšťa ich v akejsi absurdnej skutočnosti.

Po prvé, dobro nad zlom nevyhráva, vyhrávajú víťazi, prehrávajú porazení. V poriadku, asi sa nám tak žije ľahšie, rytier dobrých mravov radšej sklopí uši, ako si nechá prederaviť tvár holohlavým drúkom, síce bez mravov, ale s pištoľou za pásom. Ustúpi, veď je rytier, nie samovrah.

Po druhé, otvárame trináste komnaty, v nezmyselnej hre na pravdu, poznanie, slobodu, šťastie či úprimnosť, s vierou, že ak necháme Pandorine skrinky dokorán, nakoniec vylezie aj ubitá nádej. Asi aj to je v poriadku, možno je strach zo spoznaného menej strašidelný ako strach z neznáma. Aj keď o tom už taký presvedčený nie som, nechávam to tak. Ženy sa majú právo rozhodnúť, muži majú právo neniesť zodpovednosť, gayovia a lesbičky majú právo byť spolu, umierajúci majú právo zbaviť sa utrpenia. Vlastne právo nestačí, potrebujú požehnanie, nie prameniace z viery, tá sa nenosí, ale zo zákona, ktorý ju má nahradiť. Dobre, dobre, nebabrime sa v tom, chápem, prečo je to asi dôležité, ale radšej by som žil vo svete, kde ženy síce právo majú, ale nevyužívajú ho, kde muži zodpovednosť nesú, hoci nemusia, kde gayovia a lesbičky síce sú spolu, ale netancujú nahí na uliciach, kde umierajúci umierajú ticho a dôstojne a je to len vec ich a ich najbližších.

Po tretie, a to mi prekáža najviac, neveríme na lásku. Bavíme sa o vzťahoch, ale lásku nechávame bokom, spochybňujeme ju, dávame limity a obmedzenia, dávame jej prívlastky a určujeme hranice. Ťaháme rozum na miesta, kde nemá čo hľadať a potom sa čudujeme, že ľudia sa neľúbia a vzťahy sa rozpadajú. Všetko je dôležitejšie ako láska.

Sex: samozrejme, sme presvedčovaní o tom, že láska bez sexu nevydrží, ba čo viac, že nemôže existovať. Peniaze: určite, bez nich sme závislí od toho druhého, čo zarába viac. Rody: my sme z Marsu a ony z Venuše a tak ďalej. Paradoxne za odborníkov na vzťahy pasujeme ľudí, ktorým vzťahy nevychádzajú, prípadne takých, čo nezvyknú milovať toho druhého, len svoju predstavu o ňom. Láska sa stala čímsi, o čom radi diskutujeme, ale málo prežívame. Samozrejme, vzťahy sa rozpadajú a rozpadá sa ich čoraz viac, ale nie je to preto, že láska už nie je na prvom mieste? A vôbec, prečo vždy, keď hovoríme o tom, v akých harmonických vzťahoch žijeme a ako sa ľúbime, ozve sa niekto, kto nás varuje? Počkaj, keď sa to skončí, inak budeš hovoriť! Prečo by sa to malo skončiť? Uvedomujem si, že tá možnosť existuje, ale nemôžem predsa limitovať svoj cit strachom z jeho konca.

Je to absurdné. Ak milujem, znamená to, že som ochotný urobiť všetko, VŠETKO preto, aby sa to neskončilo. Nekupliarčim, nekladiem podmienky, nekšeftujem. Ak sa to skončí aj tak, znamená to, že sa čosi kdesi pokazilo, ale s takým niečím predsa nemôžem rátať. Alebo môžem, ale to už sa láska stala sebeckou záležitosťou a ja som na najlepšej ceste, aby som zatrpkol a nenávidel. Nie, nie, priatelia, o tomto ma nikto nepresvedčí, žiadne také, že už nemilujem, lebo som si toho druhého prestal vážiť, nie, nie, to nie je o vážení toho druhého, ale o sebaúcte, o tom, kam som ochotný a odhodlaný zájsť. Z nášho uvažovania o láske sa vytratilo sebaobetovanie, a tak sa ľúbime čoraz menej, a ak, tak s podmienkami. Fuj!

Mám dve rozprávky, ktorým jednoducho nie som ochotný prestať veriť. Možno je celý problém v tom, že ani jedna z nich vlastne nie je rozprávka, ale to je iná vec. Príbeh Filemona a Baukis a príbeh dievčiny, ktorá vo faustovskej situácii požiadala čerta, aby ju miloval pravou láskou, pričom čert nad sebou zaplakal, ale dievčinku naozaj začal milovať láskou pravou – nesebeckou. Ten prvý príbeh je moja najobľúbenejšia antická báj vôbec. Odkiaľ mám ten druhý, neviem, a je možné, že sa tu strápňujem citovaním nejakej klasiky, ktorú neviem identifikovať, ale to je v tejto situácii jedno. Chcem totiž len ilustrovať, ako vnímam rozprávkovú lásku, ktorej predstavy sa zoči-voči svetu tam vonku odmietam vzdať, hoci sa mi zdá, že robí všetko preto, aby ju zničil a my sami mu ochotne pomáhame.

Ďalšie články zo štvrtka 4. mája 2006
Peter Petro: Čo nám dávajú modly?
Jana Kováčová: Naozaj smrdí ryba od hlavy?
Miroslav Ulman: Mission Impossible: Da Vinci s Burtonom do Divočiny