Téma kolenačkovej politiky najvyšších slovenských štátnych úradníkov voči kórejským automobilovým investorom je v tejto rubrike často omieľaná. Zaujímavým vyvrcholením celej kauzy je informácia, že šéf Hyundai má nábeh skončiť za mrežami. Šéfovia koncernu Hyundai-Kia sa topia v korupčnej afére a so záujmom očakávam chvíľu, keď kórejské vyšetrovanie prinesie prvé výsledky, takže sa verejnosť dozvie, koľko z miliardového fondu určeného na podplácanie politikov v krajinách, kde Hyundai zakladá montážne linky, skončilo v rukách slovenských vládnych pokrivencov. Prihliadnuc k do neba volajúcim, pre slovenských daňovníkov krajne nevýhodným, až ponižujúcim podmienkam, to musela byť pekná okrúhla suma. A možno ani nie, malý slovenský politik je schopný napchať sa Kórejcovi do zadku aj za almužnu.
Keď sa v roku 1993 rozpadol štát, v ktorom som sa narodil a vyrástol, nepáčila sa mi myšlienka samostatného Slovenska, pretože som sa vždy cítil byť Čechoslovákom.
Zo žartu sme s otcom plánovali vyhlásenie samostatného štátu vymedzeného hranicami nášho pozemku. Žili by sme z registračných poplatkov firiem, ktoré by sa registrovali na našom území. Skrátka daňový raj v zadku Európy. Veru, miništátiky, to nie je len Monako, San Marino, Andorra či Luxemburg. Prečítajme si niečo o najmenších štátnych útvaroch.
Už na podujatí Literatur Express 2000 som obdivoval bohorovné sebavedomie mojich nových slovinských priateľov a kolegov. V ich sugestívnom podaní Slovinsko tiež nadobúdalo charakter akéhosi jadranského Monaka, pozemského raja s bohatou kultúrou a rozvinutou ekonomikou, priam som ho videl pred očami. A tak trochu hádam aj závidel, i keď ja veľmi na závidenie bunky nemám. Ani v rozšírenej Európskej únii Slovincov sebavedomie neopúšťalo. O to väčším prekvapením pre mňa je, že nedávny premiant Európy mal tiež v skrini ukrytú mŕtvolu a čaká ho obvinenie z vojnových zločinov.
V jednom diskusnom fóre k článku o problémoch Európanov s mohamedánmi som si prečítal zaujímavé vysvetlenie, prečo to tak zamestnáva nás, Slovákov, keď tu žiadny faktický problém s mohamedánmi nemáme. Autor argumentuje, že územie, dnes známe ako Slovensko, sa nachádzalo niekoľko storočí v dotyku Osmanskej ríše, a jeho obyvatelia jednoducho majú svoju historickú skúsenosť.
Prosperita západnej Európy bola založená aj na tom, že začiatkom novoveku mala Uhorskom, Poľskom, Chorvátskom a Srbskom krytý chrbát a mohla expandovať do Nového sveta. Preto autor s úžasom sleduje, keď si dnes v rámci multi-kulti bláznovstva nechá brnkať po nose mohamedánskymi prisťahovalcami.
Obavy z mohamedánskeho terorizmu sa asi usilovali rozptýliť Lidové noviny, keď uverejnili rozhovor s akýmsi „americkým imámom“ (čo je to za blbosť, aký americký imám?). Pozorne som si prečítal každé slovo. Prečítajte si aj vy. Veríte mu? Ja teda rozhodne nie! Myslím, že by ho bolo treba naložiť do kontajnera a poslať imámovať späť kamsi do Čvargistanu.
Samozrejme, aj u nás je dosť užitočných idiotov, ktorí vyšliapavajú cestičku postupnému rozkladu európskej civilizácie. Neviem, či najužitočnejší, ale rozhodne jeden z naj-idiotov bol, je a asi ešte bude český súdruh Petr Uhl.
Krajne ľavicová orientácia súdruha Uhla je všeobecne známa, báli sa jej dokonca aj boľševici, a preto ho za komunizmu párkrát zatvorili. Je však zvláštne, že ľavicovou orientáciou sa vo všeobecnosti vyznačujú médiá kdekoľvek vo svete. Čím to asi bude?
Našťastie tu máme blogový magazín D-fens, ktorého autori radi nazývajú veci pravými menami, a preto ich mám rád. Napríklad autor známy pod pseudonymom Katoda píše, ako sa stal homofóbom.
Vykašlime sa na politiku a poďme ku kultúre.
Zdá sa, že konečne je na spadnutie DVD-vydanie slávneho československého veľkofilmu Markéta Lazarová, ktorý filmoví kritici stavajú na roveň Tarkovského Andrejovi Rubľovovi. A zdá sa, že nepôjde len tak o hocijaký prepis! Teším sa!
Prečítajme si niečo o francúzskej herečke Audrey Tautou, známej z filmov Amélia z Montmartru, Príliš dlhé zásnuby, Špina Londýna a najnovšie Da Vinciho kód.
A čo tak trochu psychoanalýzy?
Neviem si predstaviť, že by som si v domácom pohodlí nechával na sebe odev, v ktorom chodím do práce a vôbec do mesta. Prvé, čo urobím po príchode domov, je prezliecť sa do domáceho. Je to nielen pre pohodlie, ale aj aby som si ušetril „mestské“ oblečenie. Vždy som žasol, že postavy v amerických či francúzskych filmoch chodili doma v „normálnom“ odeve a v topánkach, ako keby boli na návšteve. Je tradícia domáceho oblečenia naozaj výsadou nášho geokultúrneho regiónu?
Kúpiť drahší tovar za menej peňazí je snom azda každého spotrebiteľa. Ľudská fantázia nemá hraníc. Najmä tých, čo radi kradnú. Poslednou módou medzi zlodejmi je prelepovanie čiarových kódov.
A na záver: Ako sa rodí Wikipédia.
Ď
Peter Pišťanek viac od autora »
:: Súvisiace reklamné odkazy