Príbeh o zakrytých rozkrokoch

Stalo sa to niekedy pred koncom nášho socializmu, v čase, keď ešte väčšina postáv z dnešných volebných kandidátok s radosťou počúvala na oslovenie „súdruh“. V priemernom slovenskom mestečku, v polovici predelenom priemernou slovenskou riekou, o pár kilometrov nižšie poháňajúcou turbíny priemernej slovenskej hydroelektrárne produkujúcej množstvo elektriny pokrývajúcej 50 percent priemernej dennej spotreby neďalekého závodu.

Pedagógovia jednej z troch základných škôl si všimli podozrivé správanie dievčat prvého stupňa, konkrétne, ako neskôr vysledovali dôslednejším skúmaním, predovšetkým žiačok 2.C. Cestou z a do školy druháčky nenosili aktovky štandardne na chrbte, ale v rukách pred sebou. S aktovkami v tejto polohe chodili aj cez prestávky, ak ich nemali, nervózne si snažili zakrývať oblasť rozkroku rukami, poprípade chodili v skupinkách a kryli sa navzájom. Občas zvýskli a prudko sa otočili chrbtom, najmä ak šiel okolo nejaký chalan z ich triedy. Triedna učiteľka sa ujala prípadu ako prvá, zavolala si pár dievčat do kabinetu. Ale jednak im, zviazaná pedagogickým puritánstvom, nevedela položiť správnu otázku bez toho, aby sa sama nezačala červenať, a jednak sa v bezpečí kabinetu dievčatá správali celkom normálne, neboli nervózne a nič sa nepokúšali zakrývať.

Možno by to celkom aj stačilo na uzavretie prípadu, ale o týždeň ho, priamo na riaditeľskej porade, vyniesla telocvikárka. V rámci telesnej výchovy v 2.C bolo nemožné v zmiešanom triednom kolektíve čokoľvek robiť, pretože dievčatá odmietali opustiť šatňu, a ak náhodou aj hej, tak len s rukami popred modré telovýchovné gaťky. Telocvikárka na porade vyjadrila na jednej strane spokojnosť, že práve v tejto triede víťazila slušná až prudérna výchova nad predrevolučným morálnym rozkladom, v tých časoch neobchádzajúcim ani sedemročnú mládež, na strane druhej však ako profesionálka musela namietať, že v behu na 50 metrov s rukami pred telom dosahovali dievčatá z 2. C oveľa horšie výsledky ako ich rovesníčky bežiace konvenčným spôsobom. V celkovom vekovom hodnotení to dosť kazilo školský priemer a ohrozovalo kvalifikáciu školy na okresné preteky o pohár Zoje Kosmodemjanskej. Riaditeľ pozrel na triednu 2.C, tá pokrčila plecami. Pokrútil hlavou, zamrmlal si niečo nezrozumiteľné popod nos a sľúbil, že prípad vyrieši.

Na druhý deň učil v 2.C matematiku a okrem toho, aby mu decká netvrdili, že 3 krát 2 je 9, dával pozor aj na to, ako sa tvária. Všimol si aktovky, nervózne dievčatá a chalanov požmurkávajúcich na seba. Triedou prelietali vlny vzruchov, akoby vyvolané nejakými impulzmi vychádzajúcimi z rôznych miest. Riaditeľ sa tváril, že ich nevidí, ale tesne pred koncom hodiny zaútočil. „Poď sem!“ zavolal na Miša Pekára v druhej lavici odzadu. „A dones aj to, čo ti podal sused.“ Trieda ustrnula. Mišo neochotne vstal a na katedru položil priesvitný kus červeného štvorcového plexiskla, asi tak 7 krát 3 centimetre.

„Čo je to?“ spýtal sa riaditeľ prísne. Mišo sa obzrel za seba, očami hľadal podporu u ostatných, ale dočkal sa len nevraživých pohľadov. „Nič,“ povedal po chvíli, mierne spotený. Riaditeľ sa pedagogicky usmial. „Nuž, keď nič, tak si to môžem vziať, však?“ prehovoril akoby milo a nevyčkajúc Mišovej odpovede, vzal predmet do rúk. Obzeral si ho proti svetlu jednej z lámp, pozeral sa cezeň ponad triedu. Pehavá Zuza Krajčírová v jednej chvíli zvýskla od strachu, ostatné dievčatá mali namále. Zazvonilo, riaditeľ odišiel aj so sklíčkom a trieda sa v tom momente rozdelila na baby a chalanov, dnes by sme povedali, že deliacim parametrom bolo gender. V oboch skupinách sa vášnivo diskutovalo.

Po vyučovaní išiel Mišo Pekár do riaditeľne. Niežeby ho zavolal riaditeľ, ale aj tak musel, pretože každý vie, že pohnevať si v druhej triede na smrť všetkých svojich spolužiakov, to si dovolí len málokto. A Mišo, tlstejší ako ostatní, rozhodne nebol z tých. Keď klopal na riaditeľove dvere, bolo mu jasné, že je to jeho jediná šanca, ako nezhoršiť už aj tak dosť zlé postavenie triedneho outsidera.

Riaditeľ otvoril. Mišo vošiel a keď to uvidel, bol by sa najradšej zahrabal pod udupaný koberec alebo schoval do pasparty obrazu Gustáva Husáka. Baby z triedy ho predbehli. Pehavá Krajčírová a Anča Slížová prišli do riaditeľne pred ním. Zuza držala červené sklíčko, pozerala sa cezeň na Anču a usmievala sa. Tá si ho, besná nedočkavosťou, od nej vzala, pozrela cezeň nazad na Zuzu a tiež sa usmiala. Mišo bol zúfalý, vrhol sa na ne, sklíčko im vzal a potom sa rozplakal. Kus červeného plastu v jeho rukách už nebol tým kusom červeného plastu, ktorý odovzdal riaditeľovi na konci hodiny matematiky. Odovzdane ho vrátil ho Zuze s Ančou. Tie si ho ešte chvíľu podávali, pozerali sa skrz neho na ľudí, aj na Miša, aj na riaditeľa, aj na triednu, ktorú riaditeľ zavolal a všetkých videli normálne oblečených, akurát troška červených. Čarovné röntgenové sklíčko, o ktorom im chalani dva týždne tvrdili, že ich cezeň vidno celkom holé, bolo navždy stratené. V tej chvíli však neboli ani trochu naštvané, že si dva týždne hystericky zakrývali aktovkami rozkroky a neustále sa hrbili ako futbalisti v múre. Naopak, boli šťastné, že už to robiť nemusia.

Riaditeľ sa mračil na všetkých okolo, ale v skutočnosti sa výborne bavil. Bolo mu troška ľúto, že na také niečo neprišiel už dávno sám. O triednej 2.C bol presvedčený, že by na to tiež mohla naletieť.

Tá zas chcela hneď napísať všetkým chalanom poznámku do žiackej knižky, ale najlepšie, čo jej napadlo, bol text „Váš syn sa aktívne podieľal na šírení kolektívnej propagandy so sexuálnym podtónom, prosím o rodičovské dohovorenie“, a tak sa na to nakoniec vykašľala.

S Mišom sa začali ostatní chalani baviť až tesne pred koncom roka. Za ten čas dosť schudol, lebo väčšinou mu vždy niekto napľul do obeda skôr, ako ho začal jesť, takže na prázdniny už odišiel ako oveľa sebavedomejší jedinec.

Najväčšiu radosť mala telocvikárka. Žiačky 2.C sa vrátili k bežnému spôsobu behu na 50 metrov, škola sa kvalifikovala na okres a v pohári Zoje Kosmodemjanskej obsadila veľmi pekné siedme miesto.

Ďalšie články zo stredy 24. mája 2006
Lukáš Krivošík: Adoptuj si voliča Smeru!
Juraj Malíček: Radoslava novinára príhody a skúsenosti
Peter Pišťanek: Intímna besiedka