Výpadok vás zbaví zbytočností

Milujem noci. Všetci konečne idú spať a neotravujú ma svojimi požiadavkami a otázkami, nikto nechce, aby som mu pripravila jedlo, okamžite našla nožničky alebo faktúru, spojila skladačku, alebo bezodkladne škrabkala na bruchu minimálne dvadsať minút (posledné spomenuté sa týka nášho psa). Konečne môžem browsovať, lebo linka je voľná, pozerať relácie, ktoré chcem ja a maľovať bez toho, aby mi dvadsaťkilové, extrémne energické dietko viselo na krku. Tak som si to ktorýsi deň v noci všetko naraz vychutnávala, keď zrazu vypadol elektrický prúd v celej štvrti.

Výpadky elektrického prúdu sú super, keď máte desať rokov a sú doma rodičia, ktorí sa o všetko postarajú. Výpadky elektrického prúdu sú super, keď ste v noci v byte s niekým, s kým si môžete spraviť romantickú nočnú hodinku. Ale výpadky elektrického prúdu sú úplne nanič, keď ste v noci konečne sami a chcete maľovať a celý byt máte zariadený tak, že elektrinu potrebuje. Našťastie som od detstva sviečkomilka a napriek vonkajšiemu zdaniu mám svoj chaos dokonalo organizovaný, mala som zapálenú sviečku určite ako prvá v susedstve. Pri sviečkach som sa pokúsila maľovať a kým šlo o detaily a nepotrebovala som miešať farby, dalo sa.´

Jedna postava má teraz síce jedno oko nižšie ako druhé, ale prežije to. V naivnom maliarstve a ešte vytváranom pri svite sviečky sa mnohé odpustí. Ale miešať farby sa pri mihotaní sviečok nedá. A tak som si umyla zuby v ľadovej vode, čo neznášam, ale náš plynový kotol potrebuje elektrinu na to, aby fungoval, tak sa nič nedalo robiť. Pri sviečkach som si vybrala kontaktné šošovky a pripravila sa na spanie, ale nechcelo sa mi ešte sa vzdať. Bolo pol druhej, noc ešte mladá, ešte som toho mohla toľko stihnúť, keby to chlapci v elektrárňach rýchlo nahodili. Sadla som si v obývačke a čakala na elektrinu. Uvedomila som si, aké sú pre mňa mnohé veci samozrejmé. A tým nemyslím len výdobytky civilizácie ako voda z vodovodu, elektrina, plyn, kanalizácia. Keď sa nad tým zamyslím, až ma obchádza hrôza, ako sme od týchto vymožeností závislí a tou závislosťou strašne zraniteľní. Raz za čas sa stane, že nám smetiari nevyvezú kontajner a celý náš malý svet sa zatrasie v základoch, zrazu treba všetko preorganizovať, stále myslieť na smeti a podľa toho fungovať. Sme až príliš zvyknutí na komfort, v ktorom žijeme, na strechu nad hlavou, teplo, svetlo, dostupnosť všetkého, po čom nám duša zapiští dvadsaťštyri hodín denne.

Nie som ktovieaký turista, ale párkrát v živote sa mi pošťastilo byť na niekoľko dní v horách na chrbte s batohom, v ktorom som mala všetko, čo som najbližší týždeň nutne potrebovala. A keďže som si to aj sama musela odvliecť, počet najnutnejších vecí sa musel zredukovať na minimum. Vtedy som si na vlastnej koži zažila, že tých vecí nutných na prežitie nie je veľa. Voda, ľahké, ale výdatné jedlo, suché tričko, dobré topánky, teplý spacák a ľudia, ktorým dôverujem. Viem, že to bola extrémna situácia, ale ten pocit, keď som si uvedomila, ako málo vecí je naozaj dôležitých, si pamätám dodnes. Až keď sa všetko zredukuje, až keď nič nemáme, obnaží sa skutočnosť až na kosť. Až keď niečo stratíme, zistíme, či to pre nás bolo dôležité, alebo nie. Chtiac alebo nechtiac sa obklopujeme vecami, ktoré nám bránia vo výhľade, balastom, ktorý nám zväzuje ruky aj nohy. Až extrémna situácia odhalí, kto a čo naozaj stojí za to, pre čo sa oplatí bojovať, míňať energiu alebo bdieť. Až keď nastane výpadok dodávky alebo spojenia, zistíme, či tie veci alebo ľudí naozaj vo svojom živote potrebujeme alebo sme si len zvykli, že tu sú, lebo tak fajne zakryjú nejakú puklinu v múre.

Minule sa môjmu mužovi snívalo, že som zomrela. Zobudil sa celý spotený, lebo si uvedomil, aká som nenahraditeľná. On sám sa nedokázal postarať o syna, zvery a celú domácnosť, lebo o mnohých veciach ani nevedel, ako fungujú, pretože sa o ne vždy starám ja a on o nich nič netušil. Aby na svoj zážitok zo sna nezabudol, začala som si viac budovať svoj samostatný, od neho nezávislý život. Keď na chvíľu vypadnem z vlastného sveta, môžem zistiť aj ja, kde sa strojček zadrháva, či všetky kolieska do seba zapadajú a čo sa kde dá opraviť. Medzi bežným a vzácnym je asi naozaj len jedno: výpadok. Najhoršie je, ak nastane výpadok, ktorý sa už nedá obnoviť. Keď odíde človek. Zistiť až v tomto okamihu, že pre nás bol drahý a nenahraditeľný, že sme si mali vážiť každú bežnú chvíľu s ním, lebo je vzácna, zistiť to, až keď sa to nedá zmeniť, je tragické. Pravidelné výpadky prúdu by sme si mali ordinovať ako prevenciu, ako kontrolu stavu zariadenia, pokusné cvičenie. Nech vieme, na čom sme. Nech to vedia aj tí, čo žijú s nami.

(Elektrinu zapli až o tretej, ale ja som ju už nepotrebovala.)

Ďalšie články z piatka 26. mája 2006
Eva Borušovičová: Blondínku, brunetku, alebo koláče, mladý pán?
David Reten: Vražda na autobusovej zastávke v New Yorku 
Imrich Rešeta ml.: Nasledovník Karla Friedricha Louisa Dobermanna