Pred veľmi veľa rokmi, presne štyridsiatimi, som začal navštevovať základnú školu u nás v Devínskej Novej Vsi. Azda sa budem opakovať – moja rodná obec bola vtedy idylickou dedinou, v ktorej žilo okolo dvetisíc obyvateľov. Všetci sa navzájom poznali. Tehelňa, farbiareň textilu, JRD, liehovar, zoraďovacie nádražie, kameňolom, kostol, výročný jarmok raz do roka. Školy tu boli dve, "stará" pre prvý cyklus (ročníky 1-5) a "nová" pre druhý cyklus (ročníky 6-9).
Býval som vtedy s rodičmi a starými rodičmi v činžiaku, ktorý bol súčasťou zamestnaneckej kolónie pri tehelni, a do školy som to mal niečo cez dva kilometre pešo. To bola riadna každodenná zaberačka pre malé detské nožičky, ale našťastie, v kolónii žila kopa mojich rovesníkov a rovesníčok, takže sme si dlhočiznú cestu do školy (a po vyučovaní nazad) vždy vedeli spestriť a spríjemniť. Mojimi najväčšími kamarátmi v tých časoch boli Janka S., Oľga L., Fero H., Iveta D. a Edo I. (nie prvý, ale Išpold). Všetci sme boli v tej istej triede. Každé ráno nás, naplnených rohlíkmi s maslom a bielou kávou, mamy vysotili do sychravého rána, s aktovkami a vrecúškami na cvičky, a to radšej o niečo skôr než neskôr, aby sme náhodou nezmeškali vyučovanie. Dva kilometre pri našom tempe, to bola hodina, plus štvrť hodiny rezerva, takže z domu sme odchádzali okolo trištvrte na sedem.
Samozrejme, keby sme chceli, boli by sme v škole za dvadsať minút. My sme však nechceli. Dymiace oddychujúce rozhorúčené lokomotívy na železničnej stanici, rôzne atraktívne predmety na priľahlom smetisku, ryby v neďalekom rybníku, žaby v močarisku a raky v potoku, nekonečné zábradlie popri strmom chodníku na kopec Grba (kde sa nachádzala aj naša škola), po ktorom sa tak dobre šmýkalo, lacné cigarety v trafike starej Vernerky (áno, moje prvé fajčiarske pokusy sa datujú do tých čias), pestrý výklad dedinského papiernictva-hračkárstva (o ktorom sa mi dodnes občas snívava), to boli príliš silné lákadlá na to, aby sme šli do školy priamou a najkratšou cestou.
"A s nikým cudzím sa nevybavujte!" poučovali nás mamy zakaždým, keď nás vypravovali. "A nepotýpajte sa!"
"Potýpať sa" znamenalo čokoľvek: vliecť sa, zdržiavať sa nejakou zbytočnou činnosťou, napríklad chytaním pstruhov do ruky v potoku (ktorý je dnes už mŕtvou stokou), ale aj hrať futbal s kameňom na prašnej ceste, vďaka čomu sme mali všetci otlčené topánky. A občas sme presvedčili Janku, Ivetu alebo Oľgu, aby nám ukazovali všeličo, na čo sme boli zvedaví.
Myslím, že dakedy v tých časoch som bol schopný pociťovať takú intenzívnu radosť zo života a taký silný pocit vedomého šťastia, aké ma dnes ovládne už len zriedkakedy.
Všetko sa však skončilo pedagogickým zásahom našej triednej učiteľky Uzsákovej. Tá si všimla, že som na svoj vek duševne nadpriemerne vyvinutý, rozumný a svedomitý chlapec, a zverila mi čestnú úlohu: odprevádzať každé ráno do školy Marienku M. To bola naša spolužiačka, ktorá tiež bývala v tehliarskej štvrti, no nikto sa s ňou nekamarátil, lebo... bola jednoducho hlúpa.
Takže od toho dňa som každé ráno namrzene čakal pred vchodom, kde Marienka M. bývala. Bola to šuchta šuchtavá a nešikovná, takže všetko jej trvalo nekonečne dlho. Všetky deti sa už dávno vydali na dlhú cestu do školy, iba ja som tam stál ako svätý za dedinou a čakal na Marienku.
Kráčať s ňou bola hotová nuda. Marienka toho veľa nenarozprávala a dokopy nič ju nezaujímalo. Mala veľmi jednoduché postoje a jej potreby boli obmedzené takpovediac len na malú a veľkú. Nedalo sa s ňou o ničom rozprávať, na nič sa nepýtala a aj na otázky len zriedkakedy odpovedala. Po prvotných neúspešných pokusoch o aké-také zblíženie som sa vzdal a kráčal vedľa nej s rukami vo vreckách a premýšľal, čo asi teraz robí moja veselá výmyselnícka partia na ceste niekde vpredu pred nami. Šli do školy okolo rybníka, cez močarisko, alebo okolo cigánskej osady (dnes je tam futbalový štadión)? O čom a čím sa dnes bavili?
Do školy sme vďaka Marienkinej šuchtavosti vždy prišli neskoro, a keď sa to už opakovalo viackrát, začali ma v škole trestať. Ju nie, ona bola hlúpa, ale mňa, lebo mi prifarili akúsi zodpovednosť, o ktorú som nestál.
Neverili by ste, koľko divej nenávisti sa dokáže zrodiť a akumulovať v zdanlivo nevinnej detskej dušičke, keď je ešte navyše podkurovaná opakovanými narcistickými zraneniami z pocitu krivdy!
A tak raz, keď sme sa kvôli nej zasa zdržali, mi už rupli nervy. Až tak, že som ju odvliekol k potoku za rukoväť tašky, ktorú mala na chrbte, a sotil ju dolu tvárou do vody. Náš potok bol hlboký nanajvýš tridsať centimetrov, takže to nebolo také hrozné, ako to znie. Ale aj tak. Bol to môj prvý akt agresie v živote. Nezvyklý pocit. Srdce mi tĺklo ako na poplach. Vedel som, že toto bude mať odozvu. Nechal som ju tam a šiel do školy bez nej.
Trest prišiel vzápätí. Už na prvej hodine ktosi priviedol mokrú, špinavú, uplakanú a usoplenú Marienku M. do triedy, ona ukázala na mňa ako vinníka a učiteľka Uzsáková mi dala trstenicou po dlaniach a postavila ma do kúta.
V tehliarskej kolónii to tiež malo odozvu. Marienkin otec mi chcel dať ešte ten večer pred domom pár faciek, ale podarilo sa mi utiecť a skryť sa.
Od toho dňa som už nikoho nemusel odprevádzať do školy. Pre moju partiu som bol navráteným synom a pre triedu hrdinom, lebo všetci mali Marienku M. v zuboch (detská duša vie byť nesmierne krutá). Aj tak ju o pár mesiacov z našej školy zobrali a preložili do pomocnej školy, lebo sa ukázalo, že je ešte pomalšia a hlúpejšia, ako sa spočiatku zdalo. Pokiaľ viem, dnes je poslankyňou.
A viete čo? Nebudete mi veriť, ale pri písaní tohto textu som si s počudovaním uvedomil, že za každou jednou z tých desiatok dobrodružných ciest do školy a zo školy s Edom I., Jankou S., Ferom H., Ivetou D. a Oľgou L., o ktoré som prišiel sprevádzaním Marienky M., je mi dodnes nekonečne smutno.
Ďalšie články z utorka 13. júna 2006
Eli Elias: Kapitola prvá – Rezíduá mladosti alebo Viete, s kým spať, a s kým nespať?
Imrich Rešeta ml.: Romanca pre upírku
Rado Ondřejíček: Rozplakať davy, alebo spustiť revolúciu?
Peter Pišťanek viac od autora »
Vaše reakcie [21]
| :: Súvisiace reklamné odkazy |
|
|
Španielska iniciatíva proti futbalu
To nie je láska, ale niečo patologické
Intímna besiedka
Týždeň pod psa
Záchrancovia kultúry