Nástrahy rodokmeňa

Nie ste vy žid?

Spýtal sa ma v kaviarni Diván turista zo stredného Slovenska tónom, akým sa vo filmoch postavy zvyknú pýtať: „Nie ste vy masový vrah?“ Obzrel som si ho a keďže nás nespájala ani spoločná minulosť, ani nevyzeral na milovníka L + S, vzal som jeho otázku vážne a odpovedal pravdivo, že žiaľ nie, nemám tú česť. Aj keď ho moja odpoveď troška vyviedla z miery, nenechal sa odbiť.

Ale no tak, nie ste židáčik, ten nos, tie oči?

Nie, ale ak mi dáte pokoj, tak som – a rozladený som si presadol. Ľudská malosť ma vždy rozladí.

Nie si ty gay?

Spýtala sa ma kolegyňa, ktorá gayov spozná. Nie, ale vďaka, lichotí mi to, odpovedal som zase po pravde, lebo tak zvyknem.

Nie som ani žid, ani gay, hoci by som asi rád bol, lebo sa cítim troška výnimočný, troška iný, troška vyčnievajúci z davu. Ale tíško, nikomu to nehovorte.

Boli časy, keď som sa pokúšal podporiť pocit vlastnej výnimočnosti nejakým skutočným argumentom, ale žiadny som nenašiel. Obrátil som sa teda do minulosti, reku, či nie som potomkom nejakého vyhynuvšieho alebo zabudnuvšieho šľachtického rodu, pokojne aj po ľavobočkovi, vôbec by nevadilo, keby nejaký gróf opáčil nejakého predka po praslici. Sto rokov do minulosti, dvesto, tristo, tristo päťdesiat – nič: všetko bohabojní poddaní, neskôr proletariát. Dedo by sa možno s trochou zveličenia mohol pokladať za kulaka, a ten druhý za veľkoživnostníka, ale takých boli davy, po vrodenej inštitucionalizovanej výnimočnosti ani stopy. Ponoril som sa do matrík hlbšie. Ten pocit predsa nemôže vyrastať len zo samoľúbosti.

Nenašiel som nič, čo by stálo za reč a začal som sa vyrovnávať s vlastnou priemernosťou. Mohol som ešte skúsiť regresnú terapiu, ale na reinkarnáciu neverím, a ak by som veril, tak by mi zrejme aj tak vyšlo, že som bol bezvýznamná babylonská kupliarka. Radšej zostanem takto. Veď to nie je zlé, byť celkom obyčajný, žije sa mi fajn.

Sme veľká rodina, takmer klan. Nepamätám sa už presne, ako k tomu došlo, ale pri jednom klanovom stretnutí dostalo moje hľadanie celkom neočakávanú pointu. Náš rod má minulosť, a akú! Len sa o nej nehovorí, a keď, tak iba medzi svojimi a viac-menej žartom. Pradedov bratranec, pytliak, zabil dvoch pandúrov a zakopal ich v dolnom háji. Aj ho obesili. A dedov brat bol defraudant.

Ontogeneticky, zdá sa, inklinujem k zločinu, z týchto koreňov by mohol vyrastať aj môj problém s akceptáciou cudzej autority. No dobre, šľachtic síce nie som, výnimočný tiež nie, ale ani hocikto, veď mi v žilách koluje krv predka, ktorý evidentne bojoval proti maďarskému útlaku so zbraňou v ruke, minimálne dvakrát z nej vystrelil a trafil. Celkom som rád, že sa v našich končinách nepraktizuje krvná pomsta, lebo ten účet zostal otvorený.

Táto historka môj hlad po výnimočnosti na chvíľku upokojila, ale len dovtedy, kým sa kamarát nepochválil, že pani Čubírková bola jeho teta. 

A čo vy, čím ste výnimoční?

Ďalšie články zo štvrtka 13. júla 2006
Norbert Moravanský: A nebola to vražda...
Ľuba Lacinová: Záhrada ľudských osudov
Rado Ondřejíček: Skvelá hudba nielen na horúce dni