Vášnivé kurence, ilegálna kengura a ?Pepó, podej mi ten řízek?

Oficiálne sa Pohoda už desiaty rok tvári, že je najväčšou hudobnou akciou na Slovensku. Koncertné pódiá i smažky v tanečných stanoch to, pravdaže, potvrdzujú, ale kdesi v druhom pláne, celkom spontánne a prirodzene, je Pohoda najväčšou stretávacou príležitosťou – pretože na letisku v Trenčíne sa zrazíte takmer so všetkými známymi a kamarátmi, so šéfmi, kolegami, susedmi a bývalými frajerkami a frajermi, a potom je ešte najväčším festivalom obžerstva, klobás, živánskych a cigánskych, nekonečných potokov piva a prohibície na tvrdý alkohol, ktorý nikde akože nemajú, ale všelikde sa dá po sprisahaneckom mrknutí a vyslovení hesla, napr. kengura, kúpiť. Ak nesúhlasíte, zrejme ste neboli, lebo ak by ste boli, videli by ste, že všetci od rána do rána tlačia, pchajú sa, ládujú, nadžgávajú a – prepytujem – žerú, a následne zalievajú kofolou, vodou z cisterien a zlatistým mokom, čím potvrdzujú oprávnenosť oficiálneho názvu festivalu – Bažant Pohoda. A keby ste boli, robili by ste to isté, verte mi.

Slováci sa hladu boja, preto hneď po rozložení stanu väčšina návštevníkov zamieri k stánkom s poživňou od výmyslu sveta, ale aby som ohľadom pestrosti výberu neklamala, prevažne s mŕtvymi zvieratkami. Tak sme urobili aj my. S kamarátkou sme sa celé svieže a voňavé (teplá voda v sprchách na festivale, koľký luxus!) vybrali posilniť sa pred koncertom Pixies. Hneď sa aj potvrdilo, že mäso tuším vážne robí ľudí agresívnymi. Pri stánku s ražniči sa strhla nechutná mlátička cudzích štátnych príslušníkov z bohvie ktorej krajiny, ale boli to english speaking, či skôr english fucking people, pretože iné výrazy ako „You stupid bitch“, „Shout up, motherfucker“ a „Fuck you, you fuckin’ bastard“ sme nepočuli. Žiaľ, na frak dostala najmä dievčina, kvôli ktorej sa motherfucker a bastard pobili. A sekuritiakov nebolo. Škoda.
Kamarátke po tomto zážitku ražniči až tak nechutilo, no neskoršia opakovaná návšteva Toi Toi v nás vzbudila podozrenie na nesprávne skladovanie mäsa. Pri nenútenom prieskume gastronomických preferencií návštevníkov podujatia sa niekoľko paranoidných jedincov vyjadrilo, že mäso na festivale z bezpečnostných dôvodov nejedia, hoci nie sú „vege“.

Apropo, vegetariáni. Pohodu sme prežili plnohodnotne a elegantne, nielen pomocou obligátnych hranolčekov s kečupom, lokší, varenej kukurice, či nakladaného hermelínu v čajovni, ale najmä vďaka Góvinde, bez ktorej už žiadny väčší letný festival nie je to pravé orechové, respektíve voňavé indické.

Nemyslím si, že by sa Pohode očami žalúdka dalo čokoľvek vyčítať, jedla bolo dosť a čakanie naň znesiteľne krátke. Bolo však málo kávy – jeden stánok s Nescafé pre davy nevyspatých stíhal len tak tak. Aspoň že sa dala piť (bola dokonca výborná, aspoň sa mi zdalo). A samozrejme, prekladať Semtexom, aby nás nohy nosili a aby sme si zaskákali na koncerte. A vyhladli. Tak sme zase snorili po koristi a do oblečenia a vlasov nasávali pachy spáleného oleja, mastnučkých klobások, cibuľky a vychutnávali si originálne názvy jedál – v mojej súkromnej hitparáde sa na špici umiestnilo soté Sereďská kuracia vášeň.

Nadránom som si išla zložiť skrehnuté kosti do spacáka. Pri jeho komickom rozbaľovaní štýlom „Ako dedko s babkou ťahali repku“ som sa zoznámila s niekoľkými Čechmi a zanedlho aj pochopila, že to, čo sa hovorí o „čecháčkovskej povahe“, nie sú zase tak celkom kecy. Najprv sa mi posťažovali, že „to víš holka, Plzeň je Plzeň“ a prečo tu čapujeme nealkoholické pivo (zvláštne, že z toho nealkoholického piva ležali desiatky tiel po pristávacej dráhe aj počas chladnejšej druhej noci), a potom jeden z nich zakričal do stanu: „Pepó, podej mi ten řízek.“ Tak predsa. Oni si na festival nosia svoje, „máma mi nasmažila“. Tesne pred zaspatím mám v zábere prázdnu fľašu od Beefeatru pohodenú v tráve, zrejme o miestnom čiernom trhu s tvrdým nič nevedeli.

Kto chcel, ten si svoje našiel. Obľúbené kapely i jedlo. Ja som bola vrcholne spokojná: 2-krát za tanier hárekrišnáckej stravy vrátane mojej obľúbenej sladkej krupicovej hrudky a marhuľový koláč na raňajky v tráve s ľadovou kávou – to bol v tohtoročnom vzornom počasí balzam pre môj žalúdok. A keďže sa človek na Pohode dosť nachodí, podarilo sa mi za dva dni zhodiť dve kilá, ktoré, predpokladám, mám pri písaní tohto článku zase naspäť.

Foto: Peter Hudák

Ďalšie články z utorka 18. júla 2006
Rado Ondřejíček: Pohoda starne. Spolu s nami.
Daniel Baláž: Miki a iní satani na jednom letisku
Elena Akácsová: Trenčianske folklórne a intelektuálne slávnosti
Juraj Malíček: Jedna z tisíc Pohôd
Redakcia: Bažant Pohoda 2006 bez slov