Prečo potrebuje svet Supermana?

Sú traja. Komiksoví superhrdinovia, ktorí sa v druhej polovici dvadsiateho storočia aspoň celkom povrchne zapísali do kultúrnej pamäti euro-americkej civilizácie. Nemusíte o nich vedieť vôbec nič, ale tie mená ste už určite počuli. Ako každý. Superman, Batman, Spiderman. Všetci si hovejú v pozícii popkultúrnych ikon, fenoménov, ktoré dávno prerástli čisto kultúrny rámec a všetci majú osobitú fetišistickú záľubu v priliehavých trenčkotoch a spodnej bielizni, ktorú zásadne nosia navrchu. Človek nemusí byť semiotik (ale pomôže to), aby pochopil, že je to vonkajší znak ich protikladnej dvojdomej osobnosti. Jung by hovoril čosi o tieni, my zostaneme pri tom, že Supermanove červené pišigate oblečené naopak, teda nie POD, ale NA trenčkote sú vonkajším výrazom povahy bytosti, čo ich oblieka. Utiahnutý tichý introvertný ťuťmák Clark Kent je akoby opakom neohrozeného, šľachetného, nebojácneho a extrovertného Supermana. Pišigate sú jednoducho Clarkom Kentom oblečeným na Supermanovi, Batmanom na Bruceovi Wayneovi, Spidermanom na Petrovi Parkerovi. Všímate si ten drobný rozdiel?

Nie, neprišiel na to Quentin Tarantino v Kill Bill dvojke, len to pomenoval v ďalšom svojom fantastickom dialógu. Superman je síce komiksový superhrdina, ale jeho fundament je iný. Superhrdinstvo si neoblieka spolu s kostýmom, naopak, oblieka si svoje civilné alter ego Clarka Kenta a tie pišigate akoby si, zbavujúc sa Kentovho kostýmu v momente premeny, zabudol vyzliecť. Tak ako sa Bruce Wayne mení na Batmana a Peter Parker na Spidermana, tak sa Superman mení na Clarka Kenta. Superhrdinstvo je jeho prirodzenosť, nie čosi, čo získal, prípadne sa vyskytlo. Hádam preto, že je pôvodne mimozemšťan a Bruce s Petrom sú ľudia. A to je dôležité, superhrdinstvo Supermanovo, čo nie je únikom, ani spôsobom, ako sa vyrovnať so stratou, ale prirodzenosť. Preto je Superman najväčší a preto sa ani dnes nepotrebuje svojho kostýmu zbaviť, inovovať ho, zmeniť, vylepšiť. Na nevýraznom tvídovom obleku Clarka Kenta aj tak veľmi niet čo meniť, ani na výraznom čiernom okuliarovom ráme, ktorý len potvrdzuje Kentovu nedokonalosť, simuluje hendikep. Ale meniť nie je čo ani na Supermanovom prirodzenom kostýme, tom, čo nosí pod Clarkom Kentom. Ani ten to jednoducho nepotrebuje na to, aby ho dokázal prijať aj dnešný, cynizmom skrz-naskrz prežratý divák, nepotrebuje byť ani štýlovejší, ani viac cool. Ani nie je.

Keď sa na svoje veľké filmové dobrodružstvá chystali Peter a Bruce, prvé, čo potrebovalo vylepšiť, zmodernizovať, urobiť uveriteľnejším, bol práve ich vonkajší znak. Kostým. Stemneli farby, objavila sa koža a latex, moderné tkaniny, hi-tech špeciálne vlákna priamo z dielní NASA, to všetko preto, aby novodobý filmový Batman a Superman nevyzerali ako úchyláci, čo sa vytratili zo spartakiády do ulíc desiť chodcov. Vynikajúco to ilustruje iný superhrdinský trhák, prví X-Meni z roku 2000. Ak by sa mutantská úderka objavila na plátne v pôvodných komiksových kostýmoch hýriacich farbami, mohli by na plátne predvádzať hocičo vrátane skupinového sexu, a nikto by ich nebral vážne. Nedalo by sa. Ich režisér Bryan Singer urobil teda veľmi jednoduchú vec. Prezliekol ich do priliehavej, ale drsnej sexy kože – a hľa, keď hrdinovia aj vyzerali nebezpečne, objavili sa ich charaktery. Vznikol tak film podľa komiksu, ktorý definoval štandardy, ako také čosi robiť aj v dvadsiatom prvom storočí a nebyť na smiech. Už to vyzerá, že trpím obsesiou na superhrdinské kostýmy, domnievam sa však, že práve ony sú najlepším kľúčom k tomu, čím je Superman dnes. Čím?

V prvom rade – tiež za ním stojí Bryan Singer, pre možnosť režírovať ho odišiel od rozrobených X-Menov trojky a s mužom z ocele urobil presný opak toho, čo svojho času práve s X-Menmi. Neprezliekol ho, nemodernizoval, jeho kostým nijako neinovoval, naopak, vďaka Singerovi sa Superman skutočne vracia taký, akého sme ho na filmovom plátne spoznali pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi vo filme Richarda Donnera. Ba čo viac, Singerov vracajúci sa Superman pôsobí ešte archaickejšie ako ten z roku 1978. Singer totiž pochopil, že Supermana nemožno prezliecť, je so svojím kostýmom spätý tak bytostne (veď to vlastne nie je kostým), že bez neho by to nebol on. Superman v Superman Returns vyzerá na prvý pohľad komicky. Fakt obtiahnutý modrý overal, pláštenka akoby z plastu, typické logo, pišigatiam sme sa už venovali, na nich šik opašťok, a bordové gumáky, čižmy, ktorými by nepohrdol ani Gene Simmons na turné Kiss v roku 1975. Keď sa takto vymódený Superman objaví na filmovom plátne v roku 2006, vo filme s tým istým rokom vzniku, vyzerá fantasticky. Zdalo by sa, že to chce veľkého herca, aby dal tomu kostýmu dôstojnosť, ale je to naopak. Presne v tom kostýme by v roku 2006 majestátne, veľkolepo, fascinujúco, dôstojne vyzeral aj Braňo Mojsej. Z toho kostýmu totiž priamo kričí, že je v ňom oblečený hrdina, akých viacej nieto. Superman. Stelesnený moderný civilizačný mýtus o nadčloveku, héroovi antických rozmerov, ktorého zrodila doba, čo sa mýtov zriekla. Superman taký, aký sa zrodil v roku 1939 v mysliach jeho komiksových tvorcov, Jerryho Siegla a Joa Shustera. Patrón amerického spôsobu života, strážca hodnôt, až sterilne dobrý, morálny, vznešený, čo nikdy neklame, neopisuje, neprechádza na červenú a určite nefajčí. Niekto, do koho by si cynik dneška s radosťou kopol, zhodil ho z piedestálu, strápnil, zbanalizoval, ale nefungovalo by to a strápnil, zbanalizoval, zosmiešnil by sa sám. Na superhrdinov tohto formátu sa neútočí, len sa ticho, s bázňou a obdivom vyhrievame v lúčoch ich veľkosti v nádeji, že čosi z nich je aj v nás.

O tom je film Supermanov návrat. Funguje, aspoň na mňa zafungoval ako žiadny film už dávno nie a hollywoodsky blockbuster zvlášť. Príbeh je až priezračne jednoduchý, taký jednoduchý, že neprekáža. Svojím spôsobom pokračuje tam, kde v roku 1980 so Supermanom skončili režiséri Richard Donner a Richard Lister filmom Superman II. Ďalších dvoch zúfalo slabých Supermanov (trojku, 1983 a štvorku, 1987) ignoruje. Superman je preč, odišiel pátrať na vesmírne rumovisko planéty Krypton po ďalších preživších. Svet sa musel zaobísť bez neho a zaobišiel sa, nakoniec, jeho bývalá láska Lois Laneová práve za úvodník Prečo svet nepotrebuje Supermana? získala Pulitzerovu cenu. Zaobišiel? Nie, a všetkým, vrátane novinárky z časopisu Dorka, čo ešte pred chvíľou veselo telefonovala, je to jasné v okamihu, keď sa v denníku Daily Planet objaví z Afriky po piatich rokoch navrátivší sa Clark Kent a žiada späť svoje staré miesto. Ten kostým funguje len v realite filmu, v meste Metropolis, kde je všetko takmer ako v našom svete. Akurát Supermana nespoznajú, keď má oblečeného Kenta. Ale my, na našej strane plátna, sa už chvejeme od vzrušenia. Lois je v nebezpečí, lietadlo s raketoplánom na chrbte sa rúti v ústrety katastrofe a môže za to diabolský Lex Luthor, čo sa z kúštika Supermanovho dátového kryštálu, dedičstva po mimozemšťanskom otcovi Jor-Elovi pokúša vypestovať vlastnú pevninu. Superman/Clark  vybieha z útrob Dailly Planet, v ikonickom geste uvoľňuje kravatu, rozhaľuje košeľu, zbavuje sa kostýmu a letí. Singer s rozmachom renesančného majstra míňa neuveriteľné peniaze na to, aby nám ukázal, čo všetci vieme. Že Superman JE najväčší.

Ak by som chcel, vedel by som Supermana rozcupovať na malilinkaté kúsky, čo už by ničím nepripomínali pôvodný okázalý balast. Ale nechcem: ako divák ani ako recenzent nemám tú potrebu. Bolo by to len intelektuálne cvičenie, ktoré by chcelo zlikvidovať ten neuveriteľne silný filmový zážitok. Čo na tom, že to vlastne ani nie je film v tradičnom slova zmysle? Príbeh má, l

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [10]