Kapitola desiata - Noc pod mohylou alebo Ako má vyzerať dobré karaoke

Bol štvrtok a ja som mala nervy na cucky. Večer sa mal vrátiť z Kyjeva Tarík a ja som vôbec netušila, čo urobím. Snažila som sa presvedčiť samu seba, že to s Jonášom vôbec nebola nevera, poneváč s Taríkom ešte vlastne spolu nič nemáme, ak nerátam vyznanie lásky na homošskej párty, jeden drobný dobrý sex po telefóne a piknik v špitáli. Ale seba ja nikdy neojebabrem. Zlé svedomko ma tlačilo a tlačilo.

Napriek tomu som zakúpila veselý plastový obedár a starostlivo ugrilovala kura s limetovou plnkou. Do košíčka som úhľadne poukladala dve fľaše stolového červeného vína, čerstvú bagetu, plastové tanieriky, príbory, lampión a, samozrejme, deku. Môj zámer bol trápne jednoznačný. Misia mala vyzerať takto: Vyzdvihnúť vyšťaveného Taríka na letisku, naložiť ho do taxíka, vyložiť ho na mojom obľúbenom mieste na Slavíne a pod zámienkou, že mu chcem oplatiť piknik na ešte trochu viac morbídnom mieste, spečatiť náš sľubne sa rozvíjajúci vzťah konečne nejakou reálnou milovačkou pri západe slnka. Tentoraz mi ani tak nešlo o sex ako o potvrdenie toho, že k sebe patríme.

Lietadlo dofičalo akurát a ja, ako vždy, neskoro, takže som sa potešila, že vidím Taríka, ako vlečie dva obrovské kufre k stanovišťu taxíkov. Moja radosť však trvala len do chvíle, než Taríka pleskla po riti drobná blondínečka. Keď jej naložil do kufra taxíka kufor, vrazila mu takú jazulu, že som sa začala obávať o jeho mandle. Chvíľu som uvažovala, že vystúpim, jej vytrhnem z hrude zaživa srdce a jeho vyplieskam farebným obedárom po hlave, ale potom som len sucho povedala taxikárovi, že ideme.

Na svojom obľúbenom meditačnom mieste na hrobe soldata Grigorija Denežkina som v zúfalom bulimickom záchvate zjedla celé kura, obrovskú bagetu a vypila takmer obe sedmičky. Pamätám si len, že som sa pritúlila ku Grigorijovi na jeho hrobe, zakryla sa dekou a nado mnou sa týčila mohyla opierajúca sa o obrovský mesiac.

Zobudil ma kokršpaniel, ktorý mi najprv oňuchával nohy a potom sa mi ich pokúsil osúložiť. Jeho panička povedala: „Poďte, Max von Sidov, toto nie je nič pre nás.“ A tak som si celá zmrznutá a smutná zavolala taxík.

Celý deň ma otravoval vibrujúci mobil s Taríkovym menom a s esemeskami, ktoré som mazala bez toho, aby som si ich prečítala. Dobiedzal ako osa, a tak som ho nakoniec vypla. Podvečer som do seba hodila štyristovku ibalgin, poneváč ma po opici bolela hlava jak blázon a vyštartovala som na matkinu chalupu na každoročnú karaoke show. Segra došla s tým svojím fešim s Elej a zvolala ako vždy všetkých kamošov. Matka mala tento rok našťastie chýbať, poneváč Dodo bol na nejakom filmovom festivale a nemal kto byť s Mangou.

Karaoke na našej chalupe bola vždy zvláštnou zmeskou štýlov. Najmä keď sa v neskorých nočných hodinách pridávali miestni okoloidúci. Za tie roky sa však niektoré vystúpenia skalných účastníkov dostali na takmer profesionálnu úroveň. Segra bola vždy nastajlovaná ako star z MTV, a tak ju upodozrievam, že tento spôsob kratochvíle vymyslela vlastne preto, aby mohla niekde prejaviť svoj tanečný a spevácky talent. Napriek tomu nikdy nevyhrala. Vyhrávali totiž hudobné produkcie typu Dušan Grúň a Alla Pugačeva.

Dnes boli všetci nasáčkovaní v autách, cédečká vyhulené a opakovali si texty o dušu spasenú. Teta, ktorá okolo nás každý večer ženie kravy, nechápala. A nechápali ani kravy, ktoré na nás kukali, že čo to tam robíme. A nechápal ani segrin frajer, nádherný mulat so zelenými očami, ktorý sa v hystericko-klaustrofobickom záchvate a paniky z kráv nemohol dostať polhodinu z auta. Moja sestra si totiž vždy vyberá krásnych hercov, prahnúcich po príležitosti v továrni na sny, a tí sú ale dóóósť precitlivelí. Naliali sme teda do Tieriho ako prvú pomoc obrovskú vodku s ľadom, uložili ho do siete a segra mu spievala upokojujúce slovenské uspávanky prostonárodnie.

Ako každý rok som dúfala, že sa z toho tento rok vykrútim, ale nedalo sa. Kto nespieval, musel vypadnúť. Aj preto sme sa všetci ožrali ešte pred prvým číslom. Segra ešte cinkla polišom do Malaciek, že nech zbytočne nechodia, že o desiatej aj tak, ako každý rok, vypneme aparatúru.

Ibalgin v kombinácii so sangriou ma dosť potešil. Tak som sa nebavila už dávno. Minimálne odvčera. Dokonca aj z gandže som si dvakrát potiahla, že nech netrhám partiu.

Na kostole práve bila siedma, keď pred chalupou zabrzdilo nejaké auto. Myslela som si, že ma šáli zrak, alebo z tej trávy halucinujem.

Cez bráničku vchádzala patafyzická trojica, akú by som teda fakt nečakala. Tarík v saku z hadej kože, vyčesaný na Elvisa, z jednej strany perpazuch moja matka a z druhej babička Manga.

„Aha, koho ti Eli vediem! Stretli sme sa ráno na trhu. Nevedel sa ti dovolať, tak ja že večer ideme, niečo si nacvič, prekvapíme ju!“

V snahe vydať ma robila moja matka celý môj život takéto psie kusy. Neuveriteľne ma tým týrala a ponižovala a strašne sa čudovala, že sa neteším. Aj teraz.

„Ty sa netešíš?!“

„Čaf, Eli.“ Dal mi Tarík letmú oficiálnu pusu na líce. „Ty sa zatĺkaš, čo? A ty nevieš, že ja si ťa vždy nájdem?“

„No to vidím.“ Odvetila som chladne.

Ale to už vybehla na pódium matka ako prvý účinkujúci. To, že je to matka, som ale pochopila až po chvíli. Mala totiž na sebe dlhý čierny baloňák a na hlave čiernu kuklu s výrezmi na oči a ústa. „V tom pajzlu sme v hajzlu,“ spievala moja šesťdesiatpäťročná šialená a celkom triezva matka do mikrofónu Daniela Landu. Publikum šalelo a ja som vypila na ex ďalšiu sangriu.

Stoštyriročná Manga dostala na improvizovanom javisku záhradné kreslo. Chytila mikrofón ako stará profíčka a spievala: „Vejk mi ap, bifór ju gogo.“ Keďže nevedela po anglicky, tak len píš, ako počuješ.

Taríkovi zjavne nebolo všetko jedno, a tak najprv s chlapcami pofajčil a potom dali aj nejakého frťánka. Kým na neho prišiel rad, bol už veselý minimálne ako ja. Stlmil osvetlenie a zanôtil vlastnými vetrami ošľahaného Elvisa. Lav mi tendr, lav mi tru. Svoje číslo venoval na striedačku Mange a mne. Bol fakt dobrý. Skoro som mu uverila.

Mne už bolo vtedy všetko jedno, a tak som pôvodnú slovenskú diskopieseň odpálila ako nič: „Som štíhla ako trstina a každý mi chce hádať vek, s bigbítom v noci usínam, som pýchou všetkých diskoték, mám bielu blúzku z pamuku a čižmy zlatom vrúbené, šťastie mi zlietlo na ruku, raz v tanci bolo sľúbené. Disko, disko, disko, tancuj pri mne blízko, veď hudba nevyčká, disko, disko, disko, chcem byť tvojou iskrou len v tvojich zreničkách!“ zatiahla som do disko tanečnej improvizácie aj Taríka, ktorý zhodil sako z hadej kože a tancoval fakt blízko. Číslo malo bohovský úspech, ale na našej karaoke majú úspech vždy všetky. Matka sa išla tiež uskandovať a tešila sa, ako mi to zasa raz všetko pekne zariadila. Na lietajúci tanier z minulého víkendu zjavne celkom zabudla.

Keď sme zliezli z javiska, Manga sa opýtala matky: „A to kto s tou našou Elinkou tak pekne tancoval? Ale by im to spolu pasovalo.“

Nevedela som ešte, čo mu poviem, ale mala som pocit, že nastala hodina pravdy, a tak som vytiahla Taríka na posiedku pod mesiačikom. Šla som bosá, poneváč zlaté diskočižmičky z televízneho fundusu boli o číslo menšie. Zaviedla som ho na svoje milované posiedkové miestečko, na lavičku pod lipou v tieni kostola. Kostol bol na mierne vyvýšenom mieste, takže ste mali dedinu ako na dlani, ale vás v tieni stromu nevidel nikto. Bolo to moje obľúbené trucovisko. Keď ma môj bývalý nasral, presedela som tu aj celú noc a škodoradostne sa vytešovala, keď supiac od zlosti prechádzal hore-dole sem a tam päť metrov odo mňa a nevidel ma.

Sadla som si na lavičku a Tarík si mi položil hlavu do lona.

„Čakala som ťa na letisku.“

„No to mi došlo, keď si nebrala mobil. Je to Oxana. Žil som s ňou dva roky. Nie sme spolu už pol roka, ale ona to ešte stále skúša. Z mojej

Eli Elias  viac od autora »
Vaše reakcie [32]