Emocionálny fast food o láske

Bez lásky sa nežije ľahšie, len je to pohodlnejšie. Vášeň vychladne, zostane cit, zodpovednosť a spomienky. Tie sú krásne, už len pre ne sa každá láska oplatí a žiadna halda zlomených sŕdc nie je dosť veľká, aby ma presvedčila o opaku. Preto mám filmy o láske rada, tie vtipné, aj tie smutné, aj tie, čo nie sú len o láske. Vtipné preto, že sa rada dívam, ako to niekomu vychádza, smutné, lebo vidím, že nie som sama, čo jej to nevyšlo, a tie, čo nie sú len o láske, preto, že ľudskému životu môže dať zmysel aj čosi iné ako láska. Pri filmoch o láske si totiž môžem dovoliť niečo, čo v živote nie. Môžem zložiť masku cynickej pragmatičky, len tak sa pozerať a zahrýzať k tomu čokoládu osolenú slzami. Hus, lebo občas potrebujem byť husou a vždy je to lacnejšie a rovnako funkčné ako terapia.

Poďme na chvíľku predstierať, že Spýtaj sa prachu je dobrý film. Prečo? Lebo plní svoju romanticko-dekoratívnu funkciu spúšťača celkom jednoduchých emócií, hrá v ňom Colin Farrell, ktorý jednoducho JE sexy, tak veľmi, že sa oňho diváčky dokážu podeliť so Salmou Hayekovou, je vizuálne atraktívny (Farrell, aj film), s presvedčivou výpravou budiacou dojem autentickosti a to by tak aj mohlo stačiť. Nič viac ten film nepotrebuje, aby sa páčil, len troška divákovej snahy o kooperáciu a samo rozhodnutie, že sa bude páčiť. Prípadné nedostatky treba pripísať alebo prílišným umeleckým ambíciám filmu, alebo prílišnej snahe páčiť sa čo najširšiemu publiku. Hlavné je nič neriešiť, zamýšľať sa len občas, aj to veľmi povrchne, veriť postavám a vôbec, od filmu očakávať čo najmenej, najlepšie len Colina Farrella s holým blyštiacim sa zadkom, odrážajúcim svit luny v rytmoch súlože a kukučom nevypočitateľného nezbedníka, v ktorom drieme romantický dobrák, čo len čaká na tú pravú, aby zahojila jeho utrápenú dušu a líha s kadekým v márnej snahe ju nájsť.

On je ambiciózny spisovateľ, Talian národnosťou i mentálne, ona negramotná mexická servírka s komplexom a tuberkulózou. On chce napísať veľký román o Los Angeles, láske a živote, ona sa chce vydať za muža bez rasových predsudkov, ktorý sa za ňu nebude hanbiť. Spočiatku si lezú na nervy, nechápu sa a šikanujú, ale iskra už preskočila a je len otázkou, kedy sa plameň lásky, vášne a nepochopenia rozhorí naplno. Odohráva sa to v USA počas veľkej hospodárskej krízy a nemá to happy end, zato psychologický presah a všeobecne platné morálne posolstvo.

Rovnomenný román Johna Fantea, ktorého je film Spýtaj sa prachu adaptáciou, nie je v našich končinách bohvieako známy (hoci jeho český preklad sa objavil v roku 2003 aj na pultoch našich kníhkupectiev). Naopak, väčšina návštevníkov v kine ani netuší, že taký román existuje, aj keď v kontexte americkej literatúry dvadsiateho storočia je to román pomerne dôležitý, svojím spôsobom dokonca zásadný. A pomerne ťažký, presiaknutý významom ako vreckovka nešťastne zamilovanej šestnástky sopľom a slzami. Režisér a scenárista Robert Towne sa ho zmocnil svojrázne, povedzme autorsky, na jednej strane s ambíciou byť verný atmosfére predlohy, na druhej, s rovnako významnou ambíciou, urobiť divácky film.

Ani jednu ambíciu sa mu nepodarila naplniť úplne, v prípade Spýtaj sa prachu totiž platí, že čím menej film budeme riešiť, tým je pozerateľnejší. Kľúčom k prednostiam filmu a zároveň k jeho najväčšiemu problému je herecké obsadenie. Hoci je Colin Farrell celkom schopný herec, predsa je to len viac fešák a typ ako charakter. Do kina síce priláka davy, diváčky tiahnu, ale za cenu toho, že nepredáva postavu, ale seba.

Jeho Arturo je hrdina, ktorému sa nedá veriť. Spisovateľ s mindrákom nedostatočnej zhýralosti, kvázi mizogýn, len veľmi nepresvedčivý. Jeho vzťahy so ženami majú byť zaťažené problémom, veď ich vlastne nemá rád a pohŕda nimi, ale nech Farrell robí, čo chce, jeho počínanie na plátne pôsobí inak. Nie muž s bolesťou v srdci, ale chrapúň, pričom ono chrapúnstvo pôsobí ako prvoplánový kalkul. Svedčí mu to, to áno, len povesť zvodcu, ktorá sa za ním do filmu pritiahla z bulváru ako smrad, nám zabraňuje vnímať ho čo i len na chvíľu ako filmovú postavu. Stále je to Farrell, ktorý sa pokúša kohosi hrať. A podobný problém má aj Salma Hayeková, ktorej sa dá zožrať čokoľvek, len to nie, že sa pre lásku nechá šikanovať. Neprekážalo by to, ak by scenár nepredpokladal, že práve tento bolestivý rozmer osudovej lásky má vo filme fungovať ako kľúčový motív, okolo ktorého je vystavaný dramatický oblúk. Lenže scenár to predpokladá, a tak sa dramatický oblúk rúca. Film sa zdá dlhý a banálny, hoci jeho príbeh sa banalite vzpiera. Osudová láska predsa nemôže byť banálna a postavy, ktoré sa milujú tak veľmi, že sú si vzájomne záchranou, si nemôžu hovoriť vety, ktoré by z úst nevypustili ani hrdinovia telenovely.

Preto Spýtaj sa prachu nie je dobrý film. Dá sa síce veľmi ľahko predstierať opak, ale to nestačí. Lebo keď idem do kina na film o láske, chcem uniknúť, chcem pohladiť, chcem cítiť, chcem veriť. A Spýtaj sa strachu som si týmto spôsobom nevychutnala. Áno, to úplne jednoduché ženské na povrchu zasýtil, ale hlbšie nešiel. Tak si teraz vravím, že som bola na Colinovi Farrellovi a som spokojná. Nakoniec, na to vychutnávanie si vždy môžem pustiť Sofiinu voľbu.  

Spýtaj sa prachu, Ask The Dust. USA, 2006, kino, 117 min.

Réžia: Robert Towne
Scenár: Robert Towne podľa románu Johna Fantea
Kamera: Caleb Deschanel
Hudba: Ramin Djawadi, Heitor Pereira
Hrajú: Colin Farrell – Arturo Bandini, Salma Hayeková – Camilla Lopezová, Donald Sutherland – Hellfrick, Eileen Atkinsová – pani Hargravesová, Idina Menzelová – Vera Rivkinová, Justin Kirk – Sammy
Oficiálne stránky filmu: http://www.askthedust-movie.com/enter.html

Ďalšie články z pondelka 21. augusta 2006
Elena Akácsová: Peklo s ľudskou tvárou
Rado Ondřejíček: Zabavte sa s vaším obľúbeným vrátnikom
Peter Pišťanek: Modla euroľavičiarov esesákom