Provinčná Bratislava a jej umelecké vzlety

Vrece so spolkami sa začalo trhať niekedy za osvietenstva. Bolo to neklamnou známkou závanu slobodnejšieho, poznaniachtivého a podnikavého ducha, ktorý sa niekde hlučnejšie a inde tichšie vymaňoval spod rôznych mocenských vplyvov. Profesijné, záujmové, vzdelávacie, osvetové a iné ako politické spolky, napríklad kremnický Spolok milovníkov pitia kávy, vstupovali do života človeka a spoločnosti, miest i vidieka, aby sa podieľali na ich formovaní. Napriek tomu po mnohých nezostalo viac ako názov, štatistický údaj, strohý záznam úradného povolenia, správa o podujatí, zmienka o niektorom členovi či členke.
Bratislavský umelecký spolok je v tomto ohľade výnimkou. Jeho posledný tajomník Szőnyi opatroval aj za komunizmu doma dokumenty (zoznamy, zápisnice, listy) spolku, ktorý bol zakázaný v roku 1945. Aj keď ich počet jeho zať zdecimoval, zopár tých starých papierov vyhodil, zapĺňajú dnes šesť (de)sivých archívnych škatúľ, nad ktorými časom poletovali iba mole a po večnom odchode pamätníkov spolku aj mnohé otázniky. Listovali sme v nich takmer tri roky. Výsledkom je kniha, výstava, prednáška, štúdia a tento článok.

Túžba po kráse, pravom umení a míňaní peňazí
Prešporok do polovice 19. storočia nepoznal výstavy. Keď sa prehupol do druhej polovice storočia, zažil tri výstavy v rozmedzí tridsiatich rokov (!): Prvú mu požičala Pešť, druhá bola súčasťou lekárskeho zjazdu a tretiu pripravili slobodomurári, aby získali peniaze na pomník svojho hudobne nadaného brata.
Tých pár tunajších umelcov, ktorí neodišli do hlavného mesta, teda do Pešti, alebo niekam inam, sa nemalo veľmi kde prezentovať, ak, tak len vo výkladoch rozličných obchodov. Na strane druhej pribúdalo grófov, barónov, politikov, podnikateľov, majiteľov manufaktúr a tovární, ale aj vzdelancov, lekárov, učiteľov, úradníkov či cirkevných hodnostárov, ktorých duša nielen že pišťala po častejších kontaktoch s pravým umením, ale ktorí by si celkom radi príležitostne kúpili nejaký ten obraz. A zjavne tu ešte prežívala romantická viera, že čím viac bude dobrého umenia, tým bude život a vôbec celý svet krajší a lepší. A ľudia budú potom citlivejší, vnímavejší a spravodlivejší. Obklopia sa krásou a sami budú krásni, lebo vtedy si mnohí mysleli, že život bez umenia je ako telo bez duše.

Čo všetko treba na založenie spolku
Toto všetko si uvedomoval aj gróf Esterházy, ktorý si zaumienil, že umelecké výstavy už nesmú chýbať ani Prešporku, aj keď pokrivkáva za pokrokom, a na časy, keď bol hlavným mestom kráľovstva, už iba spomína. Tak ako on sám, lebo zamladi za slobodu toho kráľovstva aj bojoval a aj v temnici si posedel. Namiesto toho, aby si na svojom exkluzívnom romantickom galantskom sídle vychutnával pokojné chvíle jesene života, veď mal už vyše šesťdesiat, a spolu so svojou Gizelou Jesenákovie spomínal na štvrťstoročie spoločného života, vyvíjal nemálo úsilia na získanie podpisov potrebných na založenie spolku. Ako dôveryhodná osobnosť a župan pozbieral napokon tých podpisov tristo, hoci by bolo bývalo stačilo aj sto. Tristo ľudí malého kozmopolitného mesta a jeho okolia, rozmanitých národností, od maďarskej, nemeckej, cez francúzsku, taliansku, až po chorvátsku, slovenskú a českú, rozmanitých konfesií a profesií, podporilo tú skvelú ideu.
Potom už iba stačilo pobehať úrady v Pešti, učiniť zadosť zákonom a predpisom, rozposlať pozvánky na valné zhromaždenie a vyhlásiť zjari 1885 spolok za založený. Vedenie spolku bolo, ako sa patrilo, rakúsko-uhorské: uhorský gróf Esterházy predseda a rakúsky arcivojvoda Fridrich patrón spolku, aby mala viedenská vláda istotu v jeho apolitickosti. V novozaloženom umeleckom spolku bol iba necelý tucet umelcov, ak počítame aj úradníka, ktorý vo voľných chvíľach kreslil. Našli by sme medzi nimi napríklad aj postaršieho akademického maliara Georga Fleischmanna, norimberského rodáka, ktorý sa sem priženil, a ktorý v Prešporku roky rokúce učil kreslenie, aj súkromne, najmä slečinky vážených mešťanov. Práve on urobil patrónovi spolku, arcivojvodovi Fridrichovi, na úvod pekný portrét (dnes v Galérii mesta Bratislavy).

Väčší úspech ako impresionisti v Paríži
A potom to prišlo. Tá veľkolepá udalosť. Skutočná umelecká výstava. Predajná. Konala sa v januári 1886 v Primaciálnom paláci, lebo pán arcibiskup bol taký láskavý a uvolil sa požičať pár miestností svojho opusteného sídla. Aj sesterské spolky vo Viedni a Pešti podali pomocné ruky – poslali železnicou obrazy svojich členov, starostlivo zabalené v drevených bedniach. Spolok dal vyčistiť palácové okná a zrkadlá (zachovali sa z toho účtenky) a vystavil 123 diel, z toho 14 bratislavských. 21 sa predalo. Úspech bol väčší, ako keď v Paríži pred desiatimi rokmi vystavovali impresionisti. Žiadna kritika, len nadšenie. Prišlo 3 537 návštevníkov, takmer každý desiaty Prešporčan a kto mal šťastie, tak za vstupenku, ktorá bola zlosovateľná, vyhral originálne dielo.

Omamná vôňa trhu s umením
Aby sa spolok ešte viac priblížil európskym zvyklostiam, hodlal zaviesť jarné a jesenné termíny výstav. Druhú výstavu zorganizoval preto toho istého roku na jeseň. Ešte medzinárodnejšiu, lebo nechal doviezť diela nielen z Viedne a Pešti, ale aj z Talianska, Nemecka, Francúzska. Zdalo sa, že idea výstav umenia – tohto famózneho fenoménu 19. storočia – našla konečne živnú pôdu aj v menšom provinčnom meste. Lenže na druhý raz už neprišlo toľko návštevníkov. Prečo? – pýtali sa zainteresovaní a neváhali po novinách viniť puritánsku cirkev, nevšímavosť, ľahostajnosť či nekultúrnosť ľudí. Ale organizátori sa odradiť nenechali, vôňa trhu umenia bola príliš lákavá a omamná. Dve výstavy ročne nestíhali, ale pripravili vždy aspoň jednu: jarnú 1887 a 1888 a vianočnú 1889. To už mal gróf Esterházy sedemdesiatsedem a svojho predsedníckeho i županského postu sa vzdal.