Myši, žaby a iné psychologické metódy

Na začiatku bola len maličká zatvrdlinka v chodidle. Myslela som si, že som stúpila na nejakú triesku, tak som ju aj vykrútená tesne pod stolovou lampou hľadala, ale nebola tam. Zatvrdlina sa zatvrdila viac a bolela. Pri každom kroku, akoby som mala v nohe zapichnutý pripináčik.

- Nebude to bradavica? – spýtala sa ma sestra, ktorá myslí vždy na najhoršie.

- Kde by som k nej prišla? – ohradila som sa pobúrene.

- Svet je zlý, – povedala temne.

Doktorom sa vyhýbam, ich biele plášte, ani pach dezinfekcie vo mne absolútne nevzbudzujú dôveru. Trvalo mi teda niekoľko krušných týždňov až mesiacov, kým som konečne dokrívala do kožnej ordinácie.

Pani doktorka vyzerala ako z amerického seriálu. Pohotová, vecná a s dobrým mejkapom.

- No ukážte mi tú sviňu, – povedala decentne a ja som k nej vystrela bosú nohu.

- Je hlboko, – povedala pani doktorka s neskrývaným uspokojením. – Budeme to liečiť tekutým dusíkom a vystrihovať nožničkami. Nevzdáme sa, kým sa bradavica nevzdá.

A potom sa rozhovorila o detailoch, pri ktorých som sa tajne prepadala do sebaľútosti. Po prednáške o tom, aké sú bradavice ťažko vykynožiteľné, povedala niečo v tom zmysle, že druhou možnosťou sú psychologické metódy.

- Myslíte zariekanie? – spýtala som sa s nádejou.

- Áno, Američania robili o tom výskum, vraj to má 50-percentnú úspešnosť.

V aute som rozjímala o tom, čo také hnusné by som mohla svojej bradavici povedať, aby sa navždy a bezbolestne stratila z môjho života. Niečo také, že by už na mňa nikdy ani nepomyslela, nieto, aby ma chcela ešte niekedy navštíviť.

Pri ceste stál policajt, slnko svietilo, ubiehalo lenivé predpoludnie ako stvorené na milé námatkové pobuzerovanie. Jeho pravá ruka už mužne a rozhodne dvíhala zastavovaciu plácačku, keď som sa mu sústredene zadívala do tváre a v duchu mu poslala správu „mňa nie, mňa nie, ja sa ponáhľam, bolí ma noha a dnes by som z vás bola nervózna“. A on poslúchol a zastavil oktáviu valiacu sa za mnou.

„Jedno pekné parkovacie miesto hneď pri vchode,“ zaželala som si o pár minút neskôr a našlo sa.

„Voľný lístok“, „Zavolaj“, „Stihnem to“, „Nebude sa hnevať“, „Bude im to všetkým chutiť“, to všetko mi za celý deň vyšlo.

To zariekanie má niečo do seba, povedala som si a začala som hľadať v prostonárodných zdrojoch v knižnici niečo o bradaviciach. Našla som všetko možné o tom, ako vzbudiť lásku, zabezpečiť si vernosť a dobrú úrodu vo vinici, ako privodiť choroby susedovmu dobytku a hnusnú vyrážku samotnému susedovi. Najväčší zariekací majstri dokonca zariekali tak, že vôbec nezariekali, len sa postarali, aby sa obeť ich mágie dozvedela, že by sa mala zamilovať alebo sa potknúť a zlomiť si nohu a potom si už len počkali, kým obeť sama urobila, na čo sa cítila zarieknutá. Boli to návody plné pôvabu zašlých čias a úchylných výjavov zo života našich predkov. V podstate takmer nevinné historky, až kým nedošlo na bradavice. „Nájdi hniezdo plné ešte slepých mladých myší, ak ich je nepárny počet, ľavou rukou im všetkým rozpuč hlavičky a nikdy nebudeš mať bradavice.“ Alebo: „Ak sa chceš zbaviť bradavíc, tak v čase, keď Mesiac pribúda, choď na miesto, kde kŕkajú žaby a kosákom alebo kosou do nich sekaj. Potom si krvou, ktorá na kosáku alebo kose zostala, potri bradavice a tie navždy zmiznú.“

Tam niekde sa skončili moje odhodlania utiekať sa k alternatívnym metódam. Chodím na tekutý dusík a nepríjemné vystrihovanie a pri jazere hovorím kŕkajúcim žabám: Buďte vy rady, že som taká nechutne civilizovaná, odcudzená prírode a celkom odtrhnutá od miestnych tradícií. Buďte vy rady, že som tak ľahkomyseľne zahodila päťdesiatpercentnú šancu na bezbolestný život a pamätajte na to, ak sa raz nejakým evolučným skratom dostanete na moje miesto alebo sa zreinkarnujeme vo vtipnej rošáde, myslite na to, že ja si svoje bremeno pacienta liečeného konvenčnou medicínou hrdinsky vlečiem ďalej.

Ďalšie články zo stredy 13. septembra 2006
Lukáš Krivošík: Hlavne že to sci-fi majú Nemci lacné
Peter Pišťanek: Nič v láske nie je trápne
Juraj Malíček: Rozprávka podľa tvorcu Loly bežiacej o život