Bratislava, o ľuďoch a meste

Náš stály spolupracovník, autor tipov na výlety spojené s fotografovaním, Ľuboš Vodička, sa dočkal výstavy svojich fotografií. O Bratislave, o svojom vzťahu k nej a najmä o jej fotení píše v nasledujúcom texte:

Pred nejakými troma rokmi som v inZine.sk končil článok Bratislava, mestská krajina slovami: Dnes je Bratislava ako dosť pekné, ale nie krásne dospievajúce dievča. Krása je neprehliadnuteľná, niektoré miesta však špatí akné. Toto mesto mám však aj tak najradšej na svete.

Bratislava sa za tie tri roky zmenila. Z istého pohľadu k lepšiemu. Rozšírila sa pešia zóna, kaviarne a krčmy sú kultivovanejšie, Staré Mesto opravené. So zmenami prišla aj iná atmosféra. A iní ľudia. Viac turistov, viac kriku, viac „viac“ všetkého v uliciach. Zmeny, ktoré sme si nepriali, hoci sme ich mali čakať. Moja láska k tomuto mestu sa nezmenila. Chodím po meste a teším sa z neho. Viem, že na jeseň, najmä v čase neskorej jesene, sa viac priblíži k obrazu, ako si ho pamätám z detstva. Ulice sa vyľudnia. Farby vytratia. Chlad a hmla zmenia všetko na sivú uniformu. Opäť to bude to odstrčené, zabudnuté, prispané mesto. Lenže je to iba jedna jeho tvár. Bratislava má veľa tvárí. Tak ako všetky miesta na Zemi, každý deň otvára svoje mikropríbehy. Každý deň sa oplatí vyraziť do ulíc a skúsiť ich odpozorovať a zachytiť na filmový pás (dnes asi skôr na digitálny čip). Preto sa nebojím vracať sa znova a znova na tie isté miesta a fotiť to, čo som fotil desiatky a desiatky krát pred tým. Motívom obrazu sa striedavo stávajú ľudia, architektúra, tiene, stromy, strechy...

Kedy som ju vlastne začal fotiť? Ešte na základnej škole mi sestra požičala svoj Cannonet. Geniálnu kompaktnú zrkadlovku so 40 mm objektívom. Fotil som s ňou pár budov v Starom Meste, ktoré neskôr zrúcali. Nešlo o žiadne vážne fotografovanie. Len sa mi to páčilo. Na strednej škole, zasa vďaka „študentskej láske“, som mal občas požičanú malú Minoltu a scenár fotenia mesta sa opakoval. Serióznejšie som sa fotografii začal venovať až na prelome tisícročí. Pár filmov s Minoltou 505si super, tá však mala výrobnú chybu a predajca mi, našťastie, vrátil za ňu peniaze. Potom s Nikonom 70 (žiaľ, mal studený spoj a občas prestal fungovať) a dodnes používam Nikon 80 a FM 10. Nezabudnem, ako sa raz v servise pozeral technik na moju osemdesiatku a hovorí: „Nejaký je hrdzavý...“ Bral som to ako vyznamenanie. Keby čo i len trochu tušil, koľko si aparát so mnou užil, vôbec by sa tomu nečudoval. Dážď, sneh, piesok, prach, pády na horách, skalné zrúcaniny, cesty po Európe.

Musím sa priznať, že k osemdesiatke mám až citový vzťah. Je to úžasný aparát.

Filmová klasika sa vytráca. Vo vzťahu k Bratislave jej ostávam verný. Dôvod spočíva v čiernobielej fotografii. K môjmu vyjadreniu nálady mesta patrí čiernobiely obraz. Možno som príliš ovplyvnený vzormi – Robertom Doisneaumom a Elliotom Erwittom. Samozrejme, že aj v ich tvorbe nájdete farebné fotografie. Ale na uchopenie nálady mesta farbu naozaj nepotrebujem. Kúzlo dobrého monochromatického obrazu najlepšie zvláda stále starý klasický film.

Najväčšieho vyznamenania za fotografickú tvorbu sa mi dostalo, keď Ralf Guddei, nemecký kunsthistorik pôsobiaci v Brémach, povedal o mojich obrázkoch, že v nich vidí tradíciu a ducha československej fotografie 60. rokov 20. storočia. Slová, ktoré by niekoho možno zronili. Veď väčšinou ide o to fotiť novo, neokukane. Mne o to nejde. Mám rád fotografiu, na ktorú keď sa divák pozrie, povie si: toto je fotografia. Vníma ju ako fotografiu. Prijíma jej príbeh a sám si domyslí to nevidené. Teda aspoň dúfam, že takto môže pôsobiť moja tvorba. Hádam len nie som iba naivný optimista.

Bratislava, o ľuďoch a meste je cyklus, ktorý začal vznikať asi v roku 2000. Najvýraznejšie zmeny, ktorými prešiel, spočívali v jeho pomenovaní. Pôvodne Bratislava, mestská krajina, neskôr Tisíc tvárí Bratislavy, až po Bratislava, o ľuďoch a meste. Hoci sa v tých stovkách fotografií, ktoré obsahuje, objavujú aj významnejšie historické udalosti, vôbec nie je mojím cieľom ich dokumentovať. Rád fotím ľudí, teším sa už z toho, keď poľujem na dobré scény. Niekedy sa s búšiacim srdcom približujem a približujem a dúfam, že si ma objekt nevšimne. Blahoslavím elektroniku za to, že v správnej chvíli za mňa zaostrí, vyhodnotí všetky parametre a ja len stisnem spúšť. Nechcem strúhať frajerinu a tvrdiť, že na aparáte si nastavujem všetko manuálne. Vôbec nie. Pracujem len s clonou. A keď nie je čas ani na ňu, fotím s plnou automatikou. Koncepcia obrazu je pre mňa kľúčová. Riešiť technické otázky v krátkom okamihu je nad moje sily.

Teší ma, že Bratislavu fotografickú objavuje čoraz viac ľudí. Koľko ľudí, toľko chutí. Pohľadov na mesto je určite toľko, koľko ľudí ním prejde. Zlomok môjho pohľadu vám sprostredkúva Everestfoto Gallery.