O dva týždne koniec sveta

Neviem, či má ešte vôbec zmysel písať sem nejaké články alebo vyberať linky. A či má vôbec zmysel robiť čokoľvek. Ak nie je tento článok nejakou mystifikáciou (a ja pevne dúfam, že je), tak nás 28. októbra 2006 čaká vizuálne nesmierne pôsobivý koniec našej planéty, resp. života na nej. V takom prípade by sa asi každému z nás zišiel osobný Ford Perfect, alebo – ako americkí kresťania bigotnejšieho a pokryteckejšieho strihu radi hovoria – a personal Savior, osobný Spasiteľ z tejto situácie. Takže vážení, zbohom, a ďakujem za všetky tie pochvalné slová. Aj nepochvalné. Tam, kam 28. 10. možno pôjdeme, už žiadne slová nebudú, aj preto si teraz vážim čokoľvek.

Každú chvíľu niekto predpovedá koniec sveta, doteraz k nemu ešte nedošlo. Tým nechcem nič povedať, veď to, že zatiaľ sa nič nestalo, ešte neznamená, že sa ani nestane! Zaujímavý prehľad prorokov a veštcov priniesol v seriáli článkov Život.

Tu je prvý diel.

Tu druhý diel.

A napokon tretí diel.

Nemusí byť koniec sveta taký malebný a výpravný, ako sa predpokladá pri zrážke Zeme s asteroidom. Z Británie hlásia prvú mohamedánsku modlitebňu na Windsorskom zámku! Pre tých, čo nevedia, to je dom, kde býva britská kráľovná. Bez komentára. Len tak ďalej, Briti.

Ramadán je, ako poniektorí vieme, mohamedánsky sviatok, pri ktorom sa má dodržiavať prísny pôst. Mohamedáni sa teraz intenzívne zaoberajú otázkou, či si môžu pri ramadáne honiť. Ako ich uisťujú ich duchovné autority, môžu.

Niekto je dodnes presvedčený, že autoerotické praktiky sú hriechom. Z istého hľadiska je to možno pravda, ale čo už, keď sú také príjemné? Napokon, akú hodnotu by mal hriech, ktorý by navyše ani nebol príjemný? Patrí vôbec slovo hriech do dnešného moderného jazyka? A čo Božie prikázania?

O Václavovi Havlovi sa hovorí, že bol vždy pod nadvládou dominantných žien. Ak sa také čosi vyskytne, je hneď jasné, ktorá bola tou prvou, ktorá takého nešťastníka ovplyvnila na celý život. O Havlovej matke si prečítajme z prvej ruky.

Je Európska únia historický omyl?

Vyznačujem sa dosť výrazným odporom k slovenským politikom a slovenskej politike, ale toto je zaujímavé. Vladimír Palko zdôvodňuje, prečo sa ten Kaliňák nikdy nemal stať ministrom vnútra.

Možno to niekto bude považovať za rúhanie, ale zastávam názor, že Slovensko nepatrí medzi vinárske krajiny (teda obdarené teplým a primerane vlhkým podnebím a dostatočným množstvom slnečných dní do roka). Víno sa u nás síce pestuje i dorába, ale považujem to za produkciu tvrdohlavo vyvzdorovanú na našej pochmúrnej vnútrozemskej klíme s nekonečne dlhými zimami a krátkymi, prevažne daždivými „letami“. Obmedzený sortiment odrôd viniča, ktoré majú šancu vôbec dozrieť v našom podnebí, spôsobuje, že tradične inklinujeme k prírodným vínam nemeckého typu. Našťastie, už sa aj u nás dajú kúpiť akostné vína z tradičných vinohradníckych krajín trochu štedrejšie požehnaných slnkom a prímorskou klímou. Ani slovenské vína nemusia byť zlé, rád kupujem najmä suché červené. Tiež mám rád extrémne suché biele vajnorské, odkiaľ pochádza moja žena. Tá však dáva prednosť sektu, portskému a sladkému sherry. Víno je skrátka in, a to nielen v mojej domácnosti!

Keďže som si nabral kopu pôžičiek, nemôžem si už dovoliť kupovať také vína a destiláty, na aké som bol zvyknutý, keď som ešte nesplácal ako najatý. Tak si kladiem otázku, či sa človek, ktorý neodolá možnostiam kúpy rôzneho zaujímavého tovaru (v mojom prípade nábytku a domácej elektroniky), nestáva tak trochu otrokom. Ja sa ním až tak veľmi necítim byť, ale teším sa už, keď sa vyplatím na slobodu.

Ešteže klesá cena benzínu.

A prečo ma to má vlastne zaujímať? Keď do nás o dva týždne buchne ten asteroid, tak si budeme všetci rovní – pôžička-nepôžička!