Pípeť a smäd nie sú synonymá

Písal som kamsi čosi a keď to vyšlo, nespoznal som to. Telefonoval som do redakcie, čože sa prihodilo a oni že nič, že text prešiel štandardnou jazykovou úpravou. V poriadku, povedal som a ešte som požiadal o kontakt na korektorku a keď sa spýtali, na čo ho potrebujem, pravdivo som odpovedal, že zvažujem, či jej nepošlem časť honoráru. Lebo vyšlo čosi, čo som ja síce možno napísal, ale ona to preložila.

Ľúto mi to bolo, nerobím si žiadne ilúzie o svojom písaní, ale milujem náš jazyk. Nevďačne, lebo ho ničím pravopisnými chybami a hroznou vetnou skladbou, naša Borka by vám vedela rozprávať, ale o to srdečnejšie. Mám veľmi rád slová, ich zvuk, ich poéziu, ich význam, jemné rozdiely, vôňu, pach, to, ako sa prevaľujú v mysli čakajúc na čosi, čo by pomohli dostať von.

O čo šlo? Čo mi vadilo na vete „Mladík sa túlal kade-tade lesom, trápil ho smäd, ale  nemal nič na pitie“? Takto nič, veta je vytrhnutá z kontextu, nedávala veľký zmysel v ňom, ani takto, sama osebe, len mi prekážalo, že ja som napísal toto: „Šuhaj sa podaromnici ponevieral lesom, morila ho pípeť, ale nebolo žiadneho trúnku, aby ho uhasil.“ Áno, pripúšťam, je to samoúčelné a zbytočné, a vraví sa v tom viac-menej to isté, čo v preloženej verzii, len mne osobne to takto znelo krajšie a aj ten text znel inak. Pre niekoho hlúpo, archaicky, či ako slovná ekvilibristika nezručného artistu, ja som však presvedčený, že pípeť znamená čosi iné ako smäd a podaromnici nie je kade-tade.  

Nemyslím si, že slovenčina je krajšia ako iné jazyky, ani ľubozvučnejšia, len ma mrzí, že sami si ju robíme čoraz chudobnejšou. Nemáme problém prijať akýkoľvek novotvar, nech je hlúpy, ako chce, a pritom sa zriekame slov, ktoré sú jednoducho krásne.

Kdesi som videl tričko, boli na ňom slová, ktoré už veľmi nepočuť. Bola tam aj pípeť, aj podaromnici a desiatky ďalších slov, čo sa predávali na tričku ako atrakcia. Nevadilo mi to, naopak, tie slová sú atraktívne, ľubozvučné a nikto ich nedokáže vysloviť tak ako my, takže sa nemusíme báť, že by nám ich ktosi potiahol. Predstavil som si Američana v tom tričku, ako si kdesi opitý v americkej krčme trúsi na to tričko praclík a žbrndá pivo a spolusediaci okolo sa ho snažia čítať. Nejde to a všetci sa smejú a Slovensko je pre nich krajina so slovami, ktoré nedokážu povedať. Nebol som v tej predstave hrdý, len sa mi páčila.

Žúžoľ, drievko, krňačky, cencúľ, pitvor, miesiželezo a valibuk, vŕba, ohyzd, ciciak, cicina, pliaga, krík, krígeľ, kýpeť, krivda a karpiny. Počujete to? Viem, že podobné slová asi nie sú najvhodnejšie trebárs do televízneho spravodajstva, ale nezneli by tie správy lepšie? A vôbec, prečo slová umierajú? Neviem, myslím si však, že s každým mŕtvym slovom sa stratí aj jeho význam. Clivota isto nie je to isté ako smútok, ani ako melanchólia či nostalgia, skôr je všetkými tými slovami naraz, ale ak sa clivota ako slovo stratí, nestratí sa aj to, čo označuje? Bude nám ešte clivo, keď na to nebudeme mať slovo?  Bojím sa, že nie, a celkom zblbneme, lebo nebudeme mať naporúdzi tie správne slová.

Robím si rebríčky hocičoho, mám aj rebríček najobľúbenejších slov. Slov, ktorých sa nechcem vzdať, pípeť je tam, preto mi tak vadilo, že ju ktosi nahradil smädom. Na prvom mieste toho rebríčka je kotúľ, na druhom kotrmelec. Každý, komu som sa s týmto vytasil, mi povedal, že tie slová znamenajú to isté, no ja si to nemyslím. Kotrmelec dokážem urobiť aj ja. Je neokrôchaný, kostrbatý, chýba mu elegancia a dynamika, je to také to zvinutie sa okolo horizontálnej osy a švihnutie sa o zem, pričom hrozí, že si alebo zlomím väz, alebo pochrámem kríže. Kotúľ urobiť nedokážem, kotúľ vedia urobiť len gymnasti, tanečníci a baletky. To však nič neznamená, len vás chcem inšpirovať, aby ste sa aj vy podelili so svojimi obľúbenými slovami. Robím to zištne, chcem ich používať, aby nezahynuli.