Obzretie za veľkým filmovým umeleckým dielom

Recenziu Fantóma Paríža som už raz písal, bez mesiaca to budú štyri roky. Digitálna kamera bola vtedy viac-menej novinkou, preto som začínal od nej. Túto časť textu už by som napísal asi inak, zvyšok platí bezo zmien, dnes sa mi Fantóm Paríža páči ešte viac. Smutný je len osud jeho režiséra Pitofa, ktorý sa nechal zlákať Hollywoodom a nakrútil tam film, ktorý nikdy nemal v jeho réžii vzniknúť, čistý filmový hnus menom Catwoman. To tak býva, keď sa vizionár a umelec pokúša urobiť niečo na objednávku, niečo, čo má byť super a má sa dobre predávať. Tu je pôvodný text recenzie, zmenilo sa len toľko, že Fantóma Paríža mám na DVD a púšťam si ho dosť často.  

George Lucas onehdy v rámci propagácie druhej epizódy Hviezdnych vojen machroval, že jeho film je ako prvý kompletne nakrútený digitálnou technológiou. Ale Vidocq je tiež komplet digitálny a premiéru mal skôr. To len na úvod ku konštatovaniu, že kým Lucasovi slúži technológia ako cirkusová atrakcia, francúzsky filmový tvorca menom Pitof ju povýšil na jazyk umeleckého diela. Mám chuť byť patetický, velikášsky, mám chuť vychvaľovať a velebiť, chce sa mi celkom bez irónie a autorského odosobnenia súkať z hlavy banálne frázy plné vzletných a zapálených slov o genialite, nonkonformnosti, míľovom kroku vpred a tak ďalej. To preto, že Fantóm Paríža ma nadchol a naplnil vierou v existenciu Veľkého filmového umeleckého diela. Ale tadiaľto cesta nevedie.

Fantóm Paríža je francúzsky veľkofilm, ktorého dej sa odohráva v roku 1830. Vidocq vchádza do sklárskeho komplexu, prenasleduje postavu v čiernom plášti, tvár zahalená maskou-zrkadlom. Vidocq v súboji s onou tajomnou postavou podľahne a zomiera. Mladý novinár, oficiálny životopisca Vidocqa, je rozhodnutý objasniť okolnosti úmrtia „svojej postavy“. Jeho dielo získa bravúrnu pointu. Retrospektíva. Vidocq, kriminalista na voľnej nohe, z poverenia francúzskej vlády vyšetruje mysteriózne vraždy dvoch ctených občanov. Uhoreli, zapálil ich blesk. Prítomnosť. Novinár sa púšťa do pátrania vo Vidocqových stopách. Zvyšok by mohol byť konvenčným detektívnym príbehom zasadeným do historického prostredia. Alebo filmová dark urban fantasy, mysteriózny thriller, temná, na romantizmus odkazujúca story s kriminálnou zápletkou či pokus o prenesenie esencie fantastického realizmu na filmové plátno. Moje bezprostredné asociácie po videní filmu sa odvíjali po osi Moulin Rouge (film), Liga výnimočných (komiks), Ospalá diera (film), Z pekla (film, komiks), Nikdykde (román), Klub bitkárov (film), Vraždy v ulici Morgue (Alan Edgar Poe, poviedka), Siedma pečať (film) a skončil som pri Borgésovej poviedke Maska a zrkadlo. Začal som o Fantómovi premýšľať ako o symbolickej filmovej eseji, ktorá sa pohráva s „archetypálnymi“ znakmi spätými so samotnou konfiguráciou našej kultúry, zamaskovanej v atraktívnom a divácky príťažlivom obale.

Fantóm Paríža je film, v ktorom sa vzácnym spôsobom snúbi formálna a obsahová dokonalosť, obe stránky sa vzájomne podmieňujú a tvoria kompaktný celok. Do príbehu hľadíme prostredníctvom pokrivenej optiky, okom kamery, ktorá hrá. Podobne ako v počítačových hrách, aj vo Fantómovi Paríža je kamera jednou z postáv, nie je len prostredníkom deja, ale jeho súčasťou a ako fantóm neustále sleduje podlým zákerným znepokojivým pohľadom ostatné postavy, všíma si ich v detailoch a veľkých detailoch, z podhľadu, z nadhľadu, len občas ukáže celok alebo nás nechá pokochať sa veľkým plánom. Bohatá výprava filmu, precízna v prostrediach, kostýmoch i rekvizitách, nazeraná subjektívnym okom, vťahuje pozvoľna diváka do príbehu a priamo zodpovedá za vysokú mieru autenticity, s ktorou divák vníma všetko, čo vidí. A hoci je Fantóm Paríža až manieristicky štylizovaný a nesnaží sa o dokumentárnu vernosť historickým reáliám, práve vďaka takémuto spôsobu snímania sa stáva uveriteľným. Všetko toto, vypointované ozajstným dramatickým herectvom, spôsobilo, že keď som vyšiel z kina, nešiel som domov, ale znova som si kúpil lístok a film som si pozrel ešte raz. 

Fantóm Paríža, Vidocq, Francúzsko, 2001, 100 min.

Réžia: Pitof
Scenár: Pitof, Jean-Christophe Grandé
Kamera: Jean-Pierre Sauvaire
Hudba: Bruno Coulais
Hrajú: Guillaume Canet – Étienne Boisset, Gérard Depardieu – Francoui Eugene Vidocq, Moussa Maaskri – Nimier, André Dussollier – Lautrennes, Ines Sastreová – Préah, Jean-Pierre Gros – Tauzet, Gilles Arbona – doktor Laffite, Isabelle Renauldová – Marine Lafitteová, Jean-Marc Thibault – Leviner, Francois Chattot – Froissard, Jean-Pol Dubois – Belmont, André Penvern – Veraldi