Nie 1001, 357, ale stále je to dosť

Život kinofila nie je ľahký, nikdy totiž neuvidí ani všetko, čo by chcel, ani všetko, čo by mal. Lebo kinofil neznamená automaticky filmový fajnšmeker, skôr je to diagnóza niekoho, kto miluje film ako taký, vo všetkých, aj tých najzvrátenejších podobách. Ak by sa taký kinofil dožil, povedzme, osemdesiatich rokov a filmu sa začal intenzívne venovať v dvanástich rokoch, pri štyroch filmoch denne vrátane víkendov si do osemdesiatky stihne pozrieť 99 280 filmov. To nie je ani sto tisíc. Netuším, koľko dosiaľ vzniklo vo svete filmov, som si každopádne istý, že všetky by stáli za pozretie. Aspoň raz, tak to aspoň cítim, lebo milujem film ako taký. Samozrejme, toľko filmov si za život pozrieť nestihnem, dúfam ale, že tie najdôležitejšie som videl, prípadne uvidím. 

Vybrať 1 001 filmov, ktoré treba vidieť, je nemožná úloha. Napriek tomu sa o to päťdesiat osem autorov pod vedením Stevena Jaya Schneidera pokúsilo a vznikla knižka, ktorá by zo všetkého najviac mohla poslúžiť ako vynikajúci vianočný darček. Je totiž veľká, vyzerá draho a je pekná. Fyzicky pekná, kvalitný papier, obrázky, špecifická vôňa, jednoducho kúsok pre každého, kto má knihy rád aj len ako dekoratívne objekty.

K obsahu.
V časoch internetu knižné encyklopédie pomaly, ale isto strácajú zmysel, preto je veľmi fajn, že 1 001 filmov, ktoré treba vidieť, než umriete nie je encyklopédia. Ponúka síce filmy v chronologickom poradí podľa rokov vzniku, ale v žiadnom prípade nie s ambíciou encyklopedicky ich usporiadať a zaradiť do historických kontextov dejín kinematografie. Nie, len je to najpraktickejšie riešenie. Čo povedať k výberu samotnému? Myslím si, že tých 1 001 filmov naozaj treba vidieť. Prv ako odpoviem, asi treba povedať, že z filmov v knihe uvedených som nevidel 107, pričom 41 si aj na základe prečítaného pozrieť plánujem, 24 si nepozriem za žiadnych okolností a o zvyšku mi stačilo prečítať si. Zostalo teda 893 filmov, ktoré som videl, nižšie uvedené sa týka teda len ich.

V prvom rade – o 357 z tých 893 som presvedčený, že by ich mal vidieť každý, kto o sebe chce tvrdiť, že film má nielen rád, ale tak trošička sa v ňom aj vyzná. Zvyšok vidieť netreba, možno je praktické vedieť, že tie filmy existujú, prípadne o čom sú, ale dívať sa na ne je z môjho uhla pohľadu strata času. Sú alebo dlhé, alebo nudné, alebo dôležité len z historického hľadiska. A tu už narážam, lebo staviam názor jednotlivca proti názoru takmer šesťdesiatich jednotlivcov. Je ten ich smerodajnejší? Samozrejme, lebo ho spája nielen spoločná idea, ale aj zhoda. Majú šancu ma presvedčiť? Nie, lebo do môjho vkusu nemá kto čo kafrať. Neznamená to však, že by som svoj názor nerád konfrontoval s názorom niekoho iného, naopak, práve konfrontácia je to magické a krásne, čo knižka 1 001 filmov, ktoré treba vidieť, než umriete prináša.

Milujem film a rovnako milujem rozprávanie o filmoch, premýšľanie nad nimi, ich interpretovanie, hľadanie významov, uvažovanie nad tým, prečo jedny považujem za dobré, druhé za zlé a tretie sú mi celkom ľahostajné. A z tohto uhla pohľadu tu ešte taká dobrá kniha ako 1 001 filmov nevyšla, je totiž zdrojom 1 001 filmových polemík, v ktorých môžem svoj názor konfrontovať s názorom niekoho iného, 1 001 zápletiek fiktívnych dialógov, ktoré nie sú založené len na páči/nepáči. Profily jednotlivých filmov sú totiž koncipované problémovo, absentujú suché popisy deja, namiesto nich sa objavuje pregnantne formulovaný erudovaný názor opierajúci sa o kontexty toho ktorého filmu a solídne argumenty. Najcennejšie na 1 001 filmoch je práve to, že autori jednotlivých textov skutočne hľadajú a nachádzajú dôvody, prečo ten ktorý film treba vidieť a robia tak na základe osobnej skúsenosti, presvedčenia vychádzajúceho z diváckeho zážitku, pričom sa nesústreďujú len na mainstreamovú filmovú produkciu, ale venujú sa aj poklesnutejším žánrom, dokumentom, prípadne úplným filmovým bizarnostiam. Berú do úvahy teda celé spektrum filmov horizontálne aj vertikálne, takže nejde o žiadny zoznam rešpektovanej klasiky, ako je to trebárs v prípade Zlatého fondu kinematografie, ktorý zastrešuje UNESCO.  

1 001 filmov, ktoré treba vidieť, než umriete je výborná knižka, lebo je to knižka prinášajúca 1 001 názorov na 1 001 filmov, ktoré sú dôležité už len preto, že sa na tom zhodlo päťdesiat deväť autorov, vospolok ľudí, čo o filme čosi vedia. Vyzerá to tak, že všetci tých 1 001 filmov videli a zhodli sa na nich. Ich názor rešpektujem, napriek tomu si neodpustím poznámku o štyroch filmoch, ktoré mi v nej chýbali bez ohľadu na môj osobný vkus. (Ak by som bral do úvahy ten, chýbalo by v nej filmov osemdesiat šesť.) V prvom rade, vynechať z 1 001 filmov, ktoré treba vidieť, než umriete, komédiu Billyho Wildera Jeden dva tri (One, two, three, 1961) nakrútenú podľa divadelnej jednoaktovky Ferenca Molnára pokladám za nehoráznosť, je to totiž jedna z najvtipnejších filmových komédií, aké boli kedy nakrútené. Po druhé, nechápem, ako sa v podobne ambicióznom výbere mohla neobjaviť komédia Bratia Bluesovci Johna Landisa (The Blues Brothers, 1980), zdroj jedného z najsilnejších fanúšikovských kultov a zároveň jeden z prototypov komediálneho filmu o parťákoch, kamošoch, či, ak chcete, stavebný kameň subžánru tzv. buddy movies. Po tretie, vynechať v 1 001 filmoch, ktoré treba vidieť, kým ktokoľvek umrie, druhý film režiséra Petra Jacksona Živí mŕtvi (Braindead, 1992), je jednoducho chyba, hlavne ak si celý projekt nárokoval na úplnosť aj v rámci menšinových žánrov. A nakoniec, nie je tam Limonádový Joe (1964) Oldřicha Lipského, hoci z českej kinematografie v prehľade nechýbajú napríklad Knoflíkáři. Pokračoval by som, ale nechcem knihu haniť, lebo sa mi páči, len sa možno mala volať predsa len inak.

Každopádne, je to pekná kniha, naozaj. A je to naozaj kniha, dôležité v nej sú hlavne písmenká, až potom obrázky a tých písmeniek je v nej veľmi veľa. Oplatia sa prečítať každému, koho vzťah k filmu nie je čisto platonický.                          

Schneider, Steven Jay: 1001 filmů, které musíte vidět, než zemřete. Praha, VOLVOX GLOBATOR 2006. Preklad Ladislav Šenkyřík, 960 strán.
Knihu poskytol www.martinus.sk.