Spravodlivosť pre Saddáma

„Už je to dva týždne, čo Saddáma Husajna roztrhalo stádo divých svíň a svet stále ešte oslavuje,“ hovorí nadšene televízny moderátor v úvode celovečerného filmu South Park: Peklo na zemi, z roku 1999. Iracký diktátor je v ňom zobrazovaný ako Satanov homosexuálny milenec, ktorý chudáka diabla dovádza svojimi hysterickými scénami do šialenstva.
Hysterické scény sme mohli vidieť aj pri vyhlásení rozsudku irackým súdom, kde Saddám vykrikoval, že Alah je veľký a podobné nezmysly. Tyran, ktorý je zodpovedný za smrť približne 180-tisíc ľudí, dostane konečne slučku. Vzhľadom na množstvo jeho obetí a často brutálne spôsoby, ktorými odišli zo sveta, je to však len mierna sankcia pre zosadeného diktátora.
Samozrejme, už niekoľko hodín po rozsudku traja tradiční podporovatelia vrahov, teroristov a darebákov (Európska únia, Amnesty International a francúzska vláda) pocítili neodolateľné nutkanie vysloviť s trestom smrti pre Saddáma nesúhlas. 

AI – Artificial Inteligence?
Amnesty International robí občas zmysluplnú prácu. A to najmä vtedy, keď bojuje za oslobodenie disidentov a nespravodlivo stíhaných v politických diktatúrach. No občas tým ľuďom preskočí a AI kritizuje demokratické štáty za rozsudky vydané legitímnymi súdmi. Keby títo ľudia žili už v 40. rokoch minulého storočia, zrejme by protestovali aj proti výsledkom norimberského tribunálu. Ak by teda vôbec k nejakému Norimbergu došlo.
Pod vplyvom ľavicovo-liberálnych useful idiots by možno nedošlo ani len k vylodeniu v Normandii. Povedali by proste, že pre inváziu hrozí na francúzskom pobreží (povedzme) ekologická katastrofa miestnych mokradí a navyše by pri akcii mohli zahynúť nejakí Nemci. Idioti z povolania sa proste nezaprú. 
Dodajme, že hlavný argument proti trestu smrti je možnosť justičného omylu. Táto možnosť však pri Saddámovi úplne odpadá. Že by po jeho smrti zistili, že za zavraždenie tých desiatok tisícok nevinných ľudí nemôže on? Asi ťažko. (Zoznam Saddámových zločinov nájdete tu aj tu.)

Francúzi – Saddámovi tradiční priatelia
Francúzi tiež nemohli inak, ako zastať sa svojho tradičného spojenca na Blízkom východe. V Elyzejskom paláci sa už prestieralo pre afrických diktátorov-kanibalov, tak prečo trochu neskritizovať trest smrti pre Saddáma?
Veľa sa hovorí o tom, ako Spojené štáty americké podporovali v 80. rokoch iracký režim proti fundamentalistickému Iránu. To bola však len krátka epizóda medzi rokmi 1983 a 1986. Vtedy Saddáma podporoval každý vrátane Československa. Najväčšie dodávky zbraní získal Irak práve z východného bloku, pretože Sovietsky zväz sa obával, že iránska revolúcia by mohla inšpirovať aj islamské národy na Kaukaze a v strednej Ázii.
Stačí vziať do úvahy množstvo záberov z prvej i druhej vojny v Zálive. Ničili tam snáď americké tanky Abrams iracké tanky Abrams? Nie, Iračania boli vyzbrojení najmä sovietskymi tankami T-72. Ničili tam snáď americké vrtuľníky Apache iracké vrtuľníky Apache? Nie, Iračania väčšinou používali sovietske Mi-24. Strieľali snáď americkí vojaci vyzbrojení puškami M-16 na irackých vojakov vyzbrojených inými puškami M-16? Nie, Iračania vždy používali kalašniky. Tak kto podporoval Saddáma Husajna? A komu ide o ropu?

Podľa záverečnej správy vyšetrovacej komisie Charlesa Duelfera: „Od júna 2000 poskytol Irak Francúzsku krátkodobé kontrakty v rámci programu Ropa za potraviny v celkovej sume 1,78 miliardy dolárov, čo je približne 15 percent všetkých ropných kontraktov.“ Iracká tajná služba vtedy nadviazala kontakty s dvomi poradcami Jacquesa Chiraca a hovorcom jeho volebného tímu. V máji 2002 (teda ešte pred pádom režimu) navštívil jeden z poslancov francúzskeho Národného zhromaždenia Bagdad a v mene Francúzska sľúbil vetovať v Bezpečnostnej rade OSN akúkoľvek rezolúciu autorizujúcu použitie sily proti Saddámovi. 
Málokto vie, že práve Paríž počas operácie Púštna búrka v roku 1991 odmietol po oslobodení Kuvajtu tiahnuť ďalej na Bagdad. Ak by George Bush st. vtedy dokončil svoju prácu, nemuselo k druhej vojne v Zálive vôbec dôjsť. Dôvodom bolo staršie spojenectvo Francúzska s Irakom, ktoré siahalo až do 70. rokov, kedy bol Jacques Chirac predsedom francúzskej vlády a Saddám Husajn irackým viceprezidentom. Povráva sa, že od roku 1974 mali obaja dokonca priateľský osobný vzťah. Francúzi vtedy predali Iraku niekoľko reaktorov a vyškolili 600 irackých nukleárnych špecialistov. Testovacie zariadenie v Osiraku, ktoré v roku 1981 zbombardovali izraelskí piloti, bolo údajne pomenované práve po Jacquesovi Chiracovi. Saddám na oplátku financoval v roku 1977 Chiracovu volebnú kampaň na post parížskeho starostu.
Na dokumentáciu milostného vzťahu medzi irackým masovým vrahom a jedným z najskorumpovanejších politikov v Európe rozsah tohto článku nestačí. Výrečný je však fakt, že iracké protiletecké systémy, rovnako ako 60 stíhačiek Mirage, dodalo Saddámovmu režimu Francúzsko.

Európsky chór bláznov
„EÚ odmieta trest smrti vo všetkých prípadoch a za všetkých okolností a nemal by byť vykonaný ani v tomto prípade,“ uvádza sa vo vyhlásení fínskeho predsedníctva. Socialistický predseda talianskej vlády, Romano Prodi, zase pre médiá vyhlásil, že trest smrti pre Saddáma „nezodpovedá našim hodnotám“. Nech hovorí za seba. Prodiho kabinet zriadil pri svojom nástupe do funkcie amnestiu, na základe ktorej sa na slobodu dostalo 2 713 delikventov, medzi nimi mnohí členovia talianskej mafie. Tí teraz robia bordel v Neapole. Toľko k hodnotám európskych pseudohumanistov.
Ľavicový americký denník New York Times sa pridal k hlasom z Európy a žiada odklad popravy. V ankete denníka SME si zase dve tretiny čitateľov myslia, že Saddám by nemal byť vôbec popravený. Zdá sa, že blázni využívajú rozsudok nad Saddámom, aby manifestovali svoju silu. Je potešiteľné, že aspoň slovenská vláda je ticho a do cirkusu salónnych európskych a amerických komunistov sa zatiaľ veľmi nezapája. Boris Zala dokonca výsledok súdneho procesu pochválil.

Je smutné, že všetci si robia starosť o blaho zosadeného irackého diktátora, ale na obete a ich príbuzných myslí málokto. Preto len malá anekdota, ktorá sa udiala krátko po prvej vojne v Zálive. Husajn vtedy zvolal zasadnutie svojho kabinetu a pýtal sa svojich spolupracovníkov na názor. Jeden z nich mu odporučil, aby odstúpil. Saddám spozornel a priateľsky vyzval svojho podriadeného, aby pokračoval. Ten povedal, že by išlo len o zdanlivé odstúpenie pred očami sveta a v skutočnosti by Saddám naďalej z úzadia poťahoval nitky. Iracký diktátor sa mu zdvorilo poďakoval za úprimnosť. Na druhý deň dostala žena zmieneného predstaviteľa vrece, v ktorom bol jej rozsekaný manžel...
A to je len nevinná epizódka v telenovele Saddámových ukrutností. Z jeho tajných väzníc, oproti ktorým bol Abú Ghraib rekreačným zariadením, neexistuje fotodokumentácia, ktorá by poburovala svetovú verejnú mienku. Nie sú odtiaľ žiadne filmové záznamy CNN. Aj preto je dnes G. W. Bush vnímaný ako väčší vrah než zosadený iracký diktátor.

Povraz pre Saddáma Husajna má len jednu jedinú chybu. Šibenica je pri jeho zločinoch príliš mierny a bezbolestný nástroj spravodlivosti. Možno by viac bolo na mieste nechať ho roztrhať stádom divých svíň.