Prvá kapitola - Sesterstvo vaječného bielka

Samurajovia vždy používali mejkap a parfum. Bol to ich spôsob, ako sa pripraviť na smrť v boji. Aj Lola vnímala ranné líčenie trochu ako bohoslužbu. Bolo to každodenné krátke spojenie s bohyňou v sebe, meditácia, modlitba a obetovanie súčasne. Niekedy – napríklad aj teraz – sa bohoslužba menila na zaklínanie netvora, dráždenie býka za zvukov vzrušených a zvedavých divákov prahnúcich po krvi. Nie že by po tom túžila. Jednoducho nebolo vyhnutia.

Už dávno zistila, že v stave najvyššej zúrivosti, keď ju prechodné šialenstvo obalí ako mäkký nárazník a ona je nezastaviteľná a nezničiteľná, neváha a nepochybuje. Zbavenie sa pochybností vždy považovala za veľmi úľavný sprievodný jav rozhodnutia niekomu zakrútiť krkom. Pevnou rukou si naniesla tenké linky na očné viečka. Nadýchla sa sladkasto chemickej vône riasenky a zadívala sa do svojich očí v zrkadle. Boli to dva body, ktoré by pohli svetom, keby chceli. Pohli svetom smerom k šrotovisku, pretože nič iné si isté súčasti tohto sveta nezaslúžia.

Vo vyleštenom výťahu stúpajúcom nahor všetci uhýbali očami a snažili sa čo najskôr zmiznúť z jej dosahu. Ona bola však na vysokých podpätkoch pevne rozkročená v strede kabíny, pod pazuchou držala malú striebornú kabelku a v ruke jej visela biela igelitka, z ktorej potichu na dlážku odkvapkávala krv. Nikto sa jej neprihovoril, hoci vedeli, kto je. Ale ona aj tak nestála o prejavy obligátnej zdvorilosti, tak ako skutočne odhodlaný bojovník nepotrebuje povzbudzovanie a talizmany, aby sa odvážil vykročiť do arény alebo na bojisko. Sila je vo vnútri. Svet tam vonku je len odrazom, ilúziou, ktorá je pretvoriteľná a pominuteľná.

Dvere boli otvorené, takže ich nebolo treba rozrážať, čo Lolu – vzhľadom na možný dramatický efekt – trochu mrzelo. Aspoň tie dvere za sebou zatreskla, keď vošla, mala dojem, že ten zvuk jej urobí dobre.

Mladou myklo, keď sa zacapili dvere a keď jej Lola pozrela do očí, uvidela v nich čistú hrôzu.

- Pán riaditeľ má pracovné stretnutie, - povedala však prekvapivo pevným hlasom.

- Neprišla som za manželom. Prišla som za vami, Šeri, - povedala Lola. - Čas zúčtovania.

- Prosím?

- No čo myslíte, čo som tým myslela?

- Neviem. Film?

- Neprišla som sa rozprávať o filmoch, - povedala Lola. - Viem, čo robíte a nepáči sa mi to. Nepýtam sa, prečo to robíte, ani či s tým prestanete. Mňa nezaujímajú vaše odpovede. Máte len jedinú možnosť: zmiznúť do inej galaxie. Máte týždeň na to, aby ste sa vygumovali z mojej mapy. Nechcem o vás už nikdy počuť. Ak budem ešte o týždeň vedieť čokoľvek o vašej existencii, bude vaša existencia mať takúto podobu.

Lola zdvihla igelitku a prevrátila ju hore dnom presne nad prostriedkom pracovného stola. Na rozložené papiere s výživným plesknutím dopadol kus hovädzieho. Krv oprskala všetko okolo, dokonca aj Lolu, ale tej to bolo jedno. Ak ti vadí pohľad na krv, nevydávaj sa, manželstvo nebude nič pre teba, to by sa malo hovoriť budúcim nevestám na zásnubných hostinách a nie pretriasať šaty a zoznamy hostí.

- Zavolám ochranku, - zasipela Šeri. Jej bledá tvár dramaticky kontrastovala s červenými mokrými škvrnami na jej bielom svetri.

Vyzerá ako kašmírový, ale nie je, pomyslela si Lola. Aj ona taký mala. Pred desiatimi rokmi. Vyzeral, ale nebol. Na pravý vtedy nemala peniaze. Zrazil sa jej po praní a ona nad ním v kúpeľni plakala.

Zrazu si vedela predstaviť túto ženu, ako tak isto sedí v kúpeľni na vani a plače. Nad svetrom aj nad všetkým. Rozumela by tomu plaču do poslednej slzy. Na chvíľu dokonca pocítila aj čosi ako potenciálne možný súcit a porozumenie. Keby boli veci inak a keby ten súcit nebol v tejto situácii až hanebne nevhodný. Je s ňou v tom potupnom spolku nedobrovoľne. V sesterstve vaječného bielka, či ako to volali kedysi jej spolužiačky, keď postupne prichádzali na to, ktorá ešte spala s tým istým predčasne vyspelým chlapcom. Aj ja, aj ty sme mali v sebe ten istý penis, moja, máme niečo spoločné. Nič dobré to ale nie je.

- Zavolám ochranku, - zašepkala znovu Šeri civejúc na ten kus mäsa.

- Pokojne, - povedala Lola. Na súcit a porozumenie tu nie je miesto.

- Nezabudnite, na čom sme sa dohodli, - povedala ešte a otočila sa na odchod.

Nechala za sebou krvavú igelitku a tlmený hovor akéhosi pseudodôležitého rokovania za čalúnenými dverami veľkého šéfa. Pritom to podstatné sa vždy deje vonku. Pri kopírke, nad kávovarom a na stole sekretárky.

Šoférovala preplneným mestom a príjemná zúrivosť, ktorá ju dovtedy ovládala, z nej pomaly vyprchávala a prenechávala miesto rezignovanej únave. Púšťala chodcov cez priechody, autá z bočných ulíc a vliekla sa za autoškolami. Keď zaparkovala pred gymnáziom, bola už takmer celkom odovzdaná osudu a tradičnému rozpisu všetkých tých vecí, ktoré mala načarbané v diári.

Sledovala svojho syna, ako sa pomaly kláti od brány školy. Nagélované vlasy, na bunde nejaký fľak – asi od obeda, pod nosom niečo neidentifikovateľné, čím sa ani neoplatí špiniť žiletka. Puberta je strašná vec, pomyslela si Lola, keď si ho prezerala. V tvári mal známky bývalého detského pôvabu, v nie celkom koordinovaných pohyboch vyhúknutého tela predzvesť budúcej mužskej krásy, aktuálne to však bol len nestály zhluk hmoty a duševných poryvov, ktorý držal pohromade len s najväčším vypätím síl.

Syna dobehol jeho kamarát Špako, tak sa ťahali k Lolinmu autu spolu a lenivo, bez skutočného zápalu sa hádali.

Otvorili dvere auta.

- Si debil, vieš to? – povedal Špako.

- Ty si totálny debil, si úplne nekompletný, ty magor, - povedal Špakovi Lolin syn.

- Ahojte debili, - povedala Lola chlapcom a naštartovala. – Dobre sa to počúva.

- Dobrý deň, - povedal Špako. – On začal.

Lola zastavila pri odbočke na hlavnú, za zvuku smerovky čakala, či ju niekto v hystérii popoludňajšej zápchy pustí z vedľajšej cesty a či sa niečo dozvie aj od syna. Syn mlčal.

- Čo nového v škole, Elvis? – oslovila ho teda ona.

- Čo si mi sľúbila? – spýtal sa Elvis.

- Kopec vecí.

- Sľúbila si, že ma nebudeš strápňovať pred kamošmi.

- Ja ťa strápňujem?

- Kto teda? Kto iný mi tu hovorí Čo nového v škole, Elvis? To si toho Elvisa nemôžeš nechať pre seba?

- Jaj, tak toto myslíš, - povedala Lola. – Áno, sľúbila som, že pred kamošmi ti Elvis hovoriť nebudem. Lenže Špako nie je tvoj kamoš. Ručíte na seba ako dva postrelené mrože. Tak sa kamoši nerozprávajú.

- Čo ty vieš o kamošoch? – povedal Elvis.

- By si sa divil. O kamošoch, o láske, aj o tom, kto je debil, viem viac, než potrebujem.

Elvis otvoril dvere na aute.

- Šibe ti? – zvrieskla Lola.

- Vystupujem, - povedal Elvis. – Idem autobusom.

Lola zabrzdila a zastala.

- Tak nech sa páči. Choď. A nezabudni byť k šoférovi taký prívetivý ako ku mne, uvidíme, či ťa neprivrzne do dverí.

Elvis vystúpil a tresol dvermi.

Lola pozrela do spätného zrkadielka na Špaka na zadnom sedadle.

- Ja by som sa aj zviezol s vami, pani Nebeská, budem ticho, sľubujem, - povedal Špako.

- Si jeho kamoš, alebo nie? – spýtala sa Lola.

Špako si vzdychol a vystúpil. Dobehol za Elvisom a spolu šliapali k zastávke.

Keď ich Lola obiehala, zatrúbila dlho a prerušovane vymyslenú znelku, akoby bolo čo oslavovať.

Nasledujúce dve hodiny strávila v Auparku prehŕňaním sa vo svetroch. Nebola schopná si nič kúpiť. Vo všetkom si pripadala zvädnutá ako opršaný veniec na cintoríne. Nakoniec vošla do kabínky s pár kusmi čiernej spodnej bielizne. Vyzliekla sa donaha, obliekla do čiernych podväzkov, podprsenky, nohavičiek, narúžovala si pery a prečesala vlasy. Dívala sa na seba do zrkadla, dnes už druhýkrát a hodnotila sa ako na bonitácii nejakého špeciálneho psieho plemena.

Predsunula boky. Prižmúrila oči.

Maxim E. Matkin  viac od autora »