Mať, alebo byť?

Vždy ma veľmi poteší, keď sa ma niekto snaží uraziť tým, že ma obviní z plytkosti, povrchnosti, prípadne hlúposti, ale teším sa aj naivite. Kto ma označí za sebastredného ignoranta, získava bonusové body. To preto, že uvedené vlastnosti v mojich očiach symbolizujú spokojný a pohodlný život. Život hodný obdivu a závidenia. Neviem, či dobrý, či zlý, či nedajbože správny, to asi nie, ale pohodlný a spokojný určite. Som totiž presvedčený o tom, že ľudský život sám osebe nemá ani hodnotu, ani cenu, a zmysel už vôbec nie, ale že mu tú hodnotu, cenu a zmysel priraďujeme my a každý inak.

Ľudia hlúpi, plytkí a povrchní si zaslúžia obdiv. Oni, vlastne nie oni, my hlúpi, plytkí a povrchní ľudia  totiž nikdy nevidíme problém v sebe. Vždy je všetko vina niekoho iného, a zodpovednosť teda tiež. Nám stačí sedieť si a reptať, mudrovať a nadávať na všetkých a všetko. Že sa máme zle, nikdy nie je naša chyba, ak ide o čosi dôležité, nikdy nás nie je vidieť, držíme hubu a krok, ale ak sa nás nikto nepýta, vždy máme k všetkému čo povedať, ba čo viac, vždy ponúkneme najlepšie riešenia. 

Už to dnes ani nie je pravda, ale moja plytkosť, hlúposť a povrchnosť sú vydretá záležitosť, postavená na koncepte mať, nie byť. Ku šťastiu potrebujem veci: väčšinu toho, čo zarobím, míňam na knižky, komiksy, filmy, hudbu, hry a handry, v tomto poradí. Potrebujem veci, lebo potrebujem zážitky s tými vecami späté. Ak by som mal dať dve tisícky na charitu, alebo za plastovú figúrku Marva zo Sin City, moja voľba je jasná, vždy vyhrá figúrka, musí vyhrať, lebo Marv je pre mňa dôležitejší než pocit, že som urobil čosi všeľudsky správne. Dokonca ani neviem, či to všeľudsky správne je, ale verím tomu, lebo hlbokí a múdri ľudia tak robia. Dajú všetko, čo sami nepotrebujú na bezprostredné prežitie, pomáhajú v mene ideálov, na ktorých stojí naša civilizácia.

Podľa všetkého by som mal skončiť v pekle a bude ma to poriadne mrzieť, ale zatiaľ som v pohode. Keď budem v pekelných plameňoch kvičať, ako ma to veľmi mrzí, nepochybujem o tom, že to budem myslieť úprimne, len to už nič nebude znamenať. Teraz ešte je čas na zmenu, ale nekúpiť si figúrku je príliš veľká cena. Jasné, že žijem v klamstve, len mi je takto pohodlnejšie.   

Ideálne by bolo, keby som stratil schopnosť sebareflexie, vytratili by sa totiž aj pochybnosti. Ale ja zhlúpnem ešte viac, intenzívne na tom pracujem. Kdesi hlboko vo vnútri totiž viem, že všetko je to chyba tých druhých, nie mňa, ja som len obeť konzumného životného štýlu, ktorého leitmotívom je pracovať čo najmenej, mať čo najviac, a predovšetkým – nemyslieť. A ak myslieť, tak nekonať. Hlavné je nenudiť sa, lebo s nudou prichádzajú otázky, s otázkami odpovede a s odpoveďami pochybnosti. Tam sa však nikdy nedostanem, lebo vďaka konzumnému životnému štýlu je nuda to posledné, čoho sa obávam. Už viem, akú knihu si za honorár za tento úvodník kúpim. Teším sa na ňu, teším sa, ako si ju prečítam a dám do poličky a potom si vždy pri pohľade na ňu spomeniem, o čom bola a akú veľkú radosť mi urobila. Premýšľajúc tu a teraz v horizontoch večnosti, asi by bolo správnejšie tú knihu si nekúpiť a peniaze na ňu dať nejakej charite. Lenže dobrý pocit si do poličky nedám a navyše vôbec si nie som istý tým, či večnosti nezáleží práve na tom, aby ja som žil šťastný a pohodlný život.    

Môžem si o Erichovi Frommovi myslieť hocičo, jedno mu uprieť nemôžem. Fakt dobré názvy. Mať, alebo byť je jeho názov, zvyšok je môj, ale na to už všetci Frommovi znalci prišli.