Deň, keď som sa stal

Panuje presvedčenie, že naše osobnosti, to, čím sme dnes a akí sme, je dielom kontinuálneho vývoja. Nazdávam sa, že toto presvedčenie je mylné, že sa neutvárame postupne, ale v skokoch, v skúsenostiach, ktoré nie sú dielom ani týždňov či mesiacov, ani rokov, ale udejú sa v priebehu pár hodín a sú také intenzívne, že nás sformujú na celý život. Niekto, kým som, dodnes urobil túto skúsenosť. 

Bol malý a ničomu nerozumel. Škôlka bola miesto, kam sa odkladajú deti. Neposlúchal, bál sa síce, že bude odložený, ale neveril, že by ho tam mama naozaj dala. A jedného dňa ráno sa to stalo. Vstal a prekvapilo ho, že pri postieľke nemá papučky. Nič to zato, bosé a stále troška vratké detské nôžky sa rozťapkali po koberci, papúč nikde. Už boli v taške, spolu s pyžamkom, zubnou kefkou, mydielkom, teplákmi, uterákom a ešte čímsi. Ide sa do škôlky. Aj by sa rozplakal, ale nedalo sa. Šok a pocit, že tak dlho sa s detskými neplechami motal na hrane, až pohár pretiekol a rodičia sa rozhodli zbaviť sa ho, odložiť ho do škôlky, ho naplnil trpkým presvedčením, že svoj osud si zaslúži, je to aj tak jeho vina, a tak nemá prečo plakať. Ale plakal by, veľmi. Mama bola stredom jeho sveta.

Prišli trochu neskôr, v šatni bolo prázdno. Dostal svoju skrinku, s jahodou, do skrinky veci, na nohy papučky. Prišiel čas rozlúčiť sa. Slzu nevyronil, hoci ho zadúšalo, len mamu objal o čosi silnejšie. Díval sa, ako odchádzala a fixoval ten pohľad. Vedel, že je to naposledy, čo ju vidí. Bol zlé decko, odložili ho, dobre mu tak. Mam zašla a von vyšli slzy. Všetky. Plakal som, plakal tak veľmi, že ma tety v škôlke nevedeli utíšiť a neprestal by som, ak by mi nepohrozili, že dostanem po holej. Čas sĺz sa skončil, nadišiel čas činov. Tu bude teraz žiť, treba si zvyknúť, nájsť si svoje miesto. Nové bydlisko nevyzeralo najhoršie. Hračky pôsobili fajn, tety tiež – a deti? Nuž, boli tam aj tie, čo s nimi? Malé, hlúpe, hrajúce sa hry bez príbehov. Keď ho väčší chlapec sotil a on spadol, došlo mu, že družiť sa asi nemá zmysel. Nechaj ho, nech príde za tebou, spomenul som si na tatinove slová, keď dostal šteňa a ono sa ma bálo, lebo malo byť psom v mojom psom záprahu a bolo príliš malé, alebo sa mu nechcelo v lete ťahať sánky po dvore. Alebo to boli slová niekoho iného, v celkom inej situácii a priradil som ich tam spätne, ale to je jedno.

Sadol som si do kúta a začal listovať vo Svete živočíšnej ríše. Občas som si do rukáva utrel slzy, ale len ukradomky, aby nikto nevidel, že znova plačem. Bol som prvý deň v škôlke, všetci sme boli prvý deň v škôlke, len my sme prišli troška neskôr, chýbal mi kontext, ale nemal som pocit, že ho potrebujem. Zanedlho si ku mne prisadlo nejaké ďalšie decko, dievča. Agilné, všetečné, organizátorské, na základnej škole asi predsedkyňa triedy, dnes zrejme sebavedomý jedinec, ktorý vie, čo chce, aj ako to dosiahnuť.

Ako sa volám, kde bývam a prečo plačem, spýtalo sa a ja som mlčal. A mlčal som, aj keď mi začalo rozprávať o svojich hračkách a o tom, že tú knižku, čo si v nej listujem, oni majú doma. A že kedy po mňa prídu, lebo pre ňu už poobede, že tu nebude musieť spať. Vtedy mi zaplo. To decko absolútne netušilo, načo je škôlka, že to je miesto, kam sa odkladajú nechcené deti a myslelo si, že je to prechodné, že poň prídu a ono pôjde domov. Hlupaňa. Koza copatá. Hneď som jej chcel vykričať, ako to je, ale nevykričal som, nech na to príde sama. Veru prišla. Cupitala z obeda, dívala sa na rozložené postieľky a stále verila, že jej sa to netýka. Týkalo. Nik po ňu neprišiel, musela spať s nami. Nespala, plakala, stáli sme v kruhu okolo nej a počúvali, ako sa jej teta, čo na začiatku pôsobila fajn, snažila vysvetliť, že mama asi po ňu nestihla prísť. Šokovalo ma, že aj tie ostatné decká rátali s tým, že po ne prídu. Len ja som vedel, ako to je a nahnevalo ma veľmi, že tá teta jej klame, že nám klame všetkým. Keď odišla, vyšiel som s pravdou von. Vysvetlil som tým nedomrlým deckám okolo, ako to je naozaj. Sme tu sami za seba, odložili nás, nik po nás po obede nepríde, ani večer, ani zajtra, máme to tu na furt, alebo si zvykneme, alebo dostaneme po holej a klamú nám preto, aby sme všetci neplakali. Ozvali sa protesty. A ostal by si tu, keby ti povedali, že domov už sa nepozrieš? Sila argumentov presvedčila, načo je nám tu pyžamo, načo zubná kefka, uterák a papučky, načo vlastné skrinky, ak by sme večer mali ísť domov? Ihrisko je oplotené, na oknách sú mreže.

Znel som presvedčivo. Veľmi presvedčivo, behom pár okamihov ručali všetci. Komplet, aj jeden pomalší stredniak, čo sa zatúlal medzi malákov. Konečne pochopili situáciu, pravda je krutá, ale stále lepšie, ako žiť v lži. Nezmenili sme sa na dav besniacich škôlkarov, ani sa nepokúsili o vzburu, len plakali, všetci vospolok, bolestne, osudovo, tragicky, ako deti, čo im práve došlo, že ich rodičia už nechcú, lebo neposlúchali. Dali nás do škôlky, na miesto, kam sa odkladajú deti, čo nemôžu byť doma. Aj ja som sa znova rozplakal, kvílil som nad sebou, nad nami všetkými aj nad neprávosťou, čo sa nám práve udiala.

Keď odviedli prvé decko, najprv som si pomyslel, že ide o sofistikovanú lož, zúfalý spôsob, ako nás utíšiť. Bol čas spánku, ktorý sme vedno naplnili plakaním. Vošla teta a odviedla copaňu, že po ňu prišla meškajúca mama. Plač razom ustal, dodnes na sebe cítim ťažobu tých detských pohľadov. Tak ako to je? Prídu po nás, alebo nie? Jasné, že nie, len si s nami nevedia dať rady, copaňu odviedli, lebo začala plakať prvá a my sme plakali s ňou, namiesto toho, aby sme spali. Už ju asi nikdy neuvidíme a asi by sme mali prestať plakať a ľahnúť si konečne, nech neodvedú ďalšieho. Tak sme si ľahli, ale plakať sme neprestali, len už sme nerevali nahlas, ale tíško soplili do vankúšikov.

Čas spania sa pominul, vstali sme a s očami stále červenými od plaču sa rozhliadali po našom novom pôsobisku. Zvykneme si tu žiť. Minuli sa slzy, ale bolesť nie. Stačilo spomenúť mamu a boli sme v tom zas. Za druhú vlnu kolektívneho hysterického revu malákov v škôlke na Červenom kríži v roku 1978 bola zodpovedná priamo súdružka vychovávateľka, ktorá síce pragmaticky, ale neuvážene navrhla, aby sme sa naučili básničku, nech sa večer doma pochlapíme. Načo tá lož, že večer, doma? Tentoraz som to neudržal ja, vyronil slzu, dve, prúd, a už to šlo. Náhoda chcela, že po mňa mama prišla práve vtedy.

Jurko, rozlúč sa, prišli si po teba. Stuhol som a pocikal sa, čakal ma osud copane. Teraz ma kamsi vyvedú a je koniec. Aj som sa vzpieral, zúfalo, ale odtiahli ma. Obzrel som sa a uvidel škôlkarov stuhnutých v hrôze toho okamihu. Stíchli, všetci, okamžite.

Keď som v šatni naozaj uvidel mamu, rozplakal som sa v ten deň naposledy a plakal a plakal a plakal. Od šťastia.

Áno, možno sa to zdá čudné, ale ten deň si pamätám dodnes, je to vôbec to prvé, čo si pamätám a má to podobu komplexnej spomienky, nie čiastkového obrazu či pocitu. Verte, alebo nie, ale stalo sa to, nič som nepridal, nič neubral, takto si to pamätám, všetko do posledného detailu. Že som bol na trojročného nejako príliš v obraze? Nie, veď ja som bol ten, čo sa mýlil, ten, čo žil v lži. Bol to najhorší deň v mojom živote, väčšiu bolesť nikdy nezažijem. A bol to najlepší deň v mojom živote, deň, v ktorom sa zrodila základná črta mojej osobnosti. Nech si myslím čokoľvek a nech som o tom presvedčený akokoľvek, odvtedy sa za žiadnych okolností neberiem príliš vážne. Je síce pravda, že v škôlke som si už neťukol a ostatné deti ma medzi seba už nikdy neprijali, ale žije sa s tým dodnes výborne. Osamelý, ale nikdy nie sám. Doma ma vždy niekto čaká, mám niekoho, kto ma neodloží a vždy po mňa príde.

A ešte čosi je v tom dni pamätné: celé nedorozumenie sa odohralo vlastne preto, že na začiatku sme čosi zmeškali, prišli sme neskôr, takže sme nezachytili nástup. Unikli mi informácie kľúčovej závažnosti, ktoré som jednoducho mal dostať, ale nedostal

Juraj Malíček  viac od autora »
Vaše reakcie [45]