Keďže všetky fanúšikovské fóra, analyzujúce každú Gallagherovcami vypľutú slinu, zaryto ignorujem, netuším ani, či line-up výberovky skladal ich daňový poradca, nejaká dozorná skupinová rada alebo najviac iniciatívny člen fanklubu, a je mi to aj celkom ukradnuté. Lipnem si totiž na téze, podľa ktorej bol na bestofke zvolený tzv. naratívny postup a vybraté pesničky si vytvárajú vlastný príbeh. Veď čo už len povedať na to, že hneď úvodná je bradatá Rock’n‘Roll Star ako flashback do dôb, keď Liam na Úrade práce hrozil päsťami, že raz sa aj tak dostane do Hall of Fame? Z prvého albumu Definitely Maybe je tento rebelský, ešte uveriteľný tón, zjavný aj v Cigarettes&Alcohol, Live Forever a Supersonic. Prítomnosť Slide Away ma, priznávam, prekvapila a udeľujem za ňu plusový bod.
Pokračujeme v príbehu a odpoveďou na What’s The Story? je ďalšia päťka pesničiek, ktoré, ak si nepamätáte, tak tipujem, že v roku ‘95 ste buď neexistovali, prípadne zotrvávali mimo európskej civilizácie. Morning Glory, Don`t Look Back In Anger, Some Might Say (ktorú by som osobne síce zo zoznamu bez mihnutia môjho pekného oka škrtol), hlavne však Champagne Supernova sú z tých, ktoré, hoci ich aj rovno neznášate, dávno pred zabékaním prvého refrénu presne lokalizujete. No a obísť Wonderwall by bol asi taký nereálny prešľap, ako keby Ondřejíček pri recenzii každého nového britpopového albumu zabudol povinne sfúknuť jej autorov.
Úplné ignorovanie Be Here Now beriem tiež ako súčasť príbehu, no musím sa pýtať: ČOŽE?! Trochu viac koksu, porozbíjaného hotelového skla a fuckerov do zadnice Jej Veličenstva – na to sa im už nechce spomínať? Lenže toto je práve obdobie, keď som si liamovsky strihal vlasy ja, pred zrkadlom skúšal liamovské pohojdávanie v kolenách ja, kilometre liamovskej chôdze napochodoval v izbe ja, preto mám aj ja právo spomínať! Páni zabúdajú na môj vlastný príbeh, čo si dotknuto dovoľujem označiť za bezcitnosť.
Prešľap som ochotný premlčať len vďaka zástupcom Masterplanu. Ak si totiž niečo od tejto partie v posledných časoch pustím, je to práve fantastický eponymný kus z finále tohto albumu. Acquiesce, Half The World Away a Talk Tonight ma tiež neurazia, a tak, ak to mám uzavrieť, časť príbehu spomínajúca na medziobdobie, ktoré sa prečkalo béčkami singlov, nie je úplne na preskočenie.
Zaradenie po sólo kuse zo Standing on the Shoulders of Giants (priemerná a celkom ošumelá Go Let It Out) a Heathen Chemistry (podpriemerná a celkom zbytočná Songbird) je, myslím, dosť výrečným zhodnotením týchto nie práve najšťastnejších albumov. Istá rehabilitácia prichádza vďaka Lyle a The Importance Of Being Idle, takmer, nebojím sa sentimentu, poctivým pesničkám zo zatiaľ posledného Don’t Believe The Truth. Či to však má zmysel, čo z toho bude a prečo, nie sú otázky prislúchajúce mojim kompetenciám.
Aby bolo jasné, mám tú drzosť nielenže si toto 2CD nekúpiť; ani sa mi ho dokonca neťaží stiahnuť a jediné, čo robím, je toto rozjímanie nad copypastnutým zoznamom trackov. Pôvodne som aj chcel skočiť do shopu – overiť si, či sa tam nachádza aj Whatever v live verzii a vymeniť si šibalský pohľad s obľúbeným predavačom, ktorý nabetón tiež liamovsky pochodoval po izbe. Bol by z toho homosexuálne ladený blog a niekoľko bodov k dobru, ale nenašli sa k tomu ani tri milimetre dobrej vôle. Sám tomu nerozumiem.
Iba jedna otázka z toho vyplynula, a tú smerujem rovno na chlapcov: Môžem niekde na bare ležérne prehodiť, že vlastním originály všetkých ich albumov? Oplatí sa riskovať, že ma za to mladé drzé mäso pošle potupne do majspejsu? Čo teraz? Gallagher Bros podľa mňa práve úspešne dosiahli bod, z ktorého je to už len na skok do poloprázdnej, ohavne nazvučenej Incheby, kde ma budú v kŕči polomŕtvych legiend smutne presviedčať, aké parádne to bolo, keď bývali Rock’n’Roll Stars. Tipujem to tak na rok 2016. To už zasa len bude story.
Oasis – Stop The Clocks, Sony BMG 2006
kjukam viac od autora »
Vaše reakcie [11]