Láska na prvý ňuch

Dostala som otázku od kolegu Mareka, ako dlho trvá, pokiaľ človek zistí, že by to mohla, resp. nemohla byť láska. Či sa dá skutočne na celkom cudzom človeku spoznať na prvý pohľad, či, lepšie povedané, na prvý nádych, že je to ten pravý. Otázka vyplynula z našej dlhšej diskusie o feromónoch, zvláštnej chémii, ktorá spôsobuje, že sa dvaja ľudia podvedome priťahujú, alebo odpudzujú, napriek tomu, že srdce, rozum a oči im hovoria niečo opačné.

Začala som pátrať po prvotných čuchových zážitkoch vo svojej pamäti. Nespomenula som si na žiadnu bleskovú lásku či nenávisť na prvý pohľad, moje vzťahy bola vždy skôr výsledkom dlhého spoznávania a ak aj niečo na začiatku malo mimoriadne rýchly nástup, malo to zväčša aj veľmi rýchly koniec. Presne tak, ako spieva môj obľúbený pesničkár Vlasta Redl v Montér blues: Všechno ti vydrží tak dlouho, jak dlouho to k tobě putuje.

Keď som nad tým dlhšie porozmýšľala a zobrala to viac zoširoka, pribrala do skúmanej vzorky aj pracovné a kamarátske vzťahy, uvedomila som si, že viackrát v živote som ten prvý ňuch predsa len mala. Spomenula som si na to preto, že som naň nedala – a potom som ľutovala. Bolo to vtedy, keď mi nejaká osoba bola okamžite, bez toho, aby prehovorila, mimoriadne nesympatická. Lenže potom ma dôveryhodní ľudia z môjho okolia presvedčili, že sa mýlim. A tak som dala na ich názory. Alebo ma presvedčili o nesprávnosti prvého ňuchu pekné reči tej osoby. Lenže postupne, ako som tú osobu spoznávala, stále neodbytnejšie sa mi vracal prvotný pocit, že mi proste nesedí. Napokon mi moje vlastné dlhodobejšie skúsenosti potvrdili prvotný nádych. Dlžno dodať, že toto isté sa mi už stalo aj naopak. Teda že mi niekto na prvý nádych sympatický bol, potom som sa nechala presvedčiť o opaku, aby som sa po mesiacoch zbytočnej obozretnosti presvedčila o správnosti môjho prvého ňuchu. 

Niečo na tom prvom dojme je, i keď nie som schopná odlíšiť, koľko z toho majú na svedomí feromóny, koľko mimoverbálna komunikácia a koľko celkový vzhľad. Jedno je však isté, slová, myšlienky ani názory to byť nemohli. To tu zdôrazňujem preto, že sme na internete a že veľa skvelých virtuálnych vzťahov stroskotalo po prechode do ňuchovej reality.

Keď sme dospeli v diskusii až sem, Marek rezignovane povedal: „To je predsa strašné! Konečne nájdeš niekoho, kto sa ti páči a nezdá sa ti úplne vypatlaný, a všetko pokazí nejaká chémia? Nájsť prienik sympatií ešte aj s cudzím imunitným systémom je takmer nemožné!“ Nie som biológ a nemám na to žiadne dôkazy, ale napriek tomu som si ho dovolila ubezpečiť, že tak ako existuje množstvo tvarov nosov a jemu sa z dvadsiatich až devätnásť môže zdať prijateľných, niektoré viac a niektoré menej, ale prijateľných, tak nejako to bude asi aj s tou chemickou príťažlivosťou. Treba s ňou jednoducho rátať ako s ďalšou významnou položkou na zozname charakteristík prijateľného partnera. Pri každom zoznámení sa treba nielen dobre pozerať a počúvať, ale aj zhlboka nadychovať.

Neviem, či som Mareka dostatočne povzbudila, tak som na záver polopatisticky dodala overenú múdrosť starých materí: Na každú dieru sa nájde záplata. Tak prečo by to nemalo neplatiť aj pre nosy a vône?