Dobytie Srbska kosovskými Albáncami

Začiatkom roku 1899 vyšiel v žurnáli právnickej fakulty univerzity v Yale článok s názvom The Conquest of the United States by Spain (Dobytie Spojených štátov Španielskom). Bol to na prvý pohľad paradoxný názov, keďže USA len krátko predtým zvíťazili v tzv. španielsko-americkej vojne a prevzali kontrolu nad zvyšnými španielskymi kolóniami – Kubou, Guamom, Portorikom a Filipínami.
V tom čase bola vo verejnej debate nastolená otázka, či by sa Spojené štáty americké nemali vydať cestou získavania kolónií podľa vzoru európskych veľmocí. Autor zmienenej eseje, klasický liberál a významný učenec William Graham Sumner, bol jedným z oponentov takejto imperiálnej politiky. Argumentoval, že Spojené štáty možno vojensky porazili Španielov, ale ak by po ňom prevzali úlohu koloniálnej veľmoci, vydali by sa na podobnú cestu úpadku a tyranie, aká zo Španielska urobila chudobnú vyčerpanú krajinu.

Impérium a slobodná republika
I keď libertariánske webstránky dnes opätovne zverejňujú túto esej, len aby kritizovali neokonzervatívnu posadnutosť šírením demokracie na špičkách bajonetov, Sumnerom nastolené otázky sa týkajú napríklad aj vzťahu Srbov k provincii Kosovo. Môže demokratická republika zostať slobodná, ak jej armáda začne v zahraničí budovať impérium? A môže centralizovaná, vojensky organizovaná ríša vykročiť na cestu k slobode bez toho, aby neudelila slobodu podmanenému etniku, ktoré si neželá žiť s ňou v štátnom zväzku?
Sumner píše, že pompou a slávou ovenčený despotický štát je nezlučiteľný s individuálnou slobodou. Buď budeme mať jedno, alebo druhé. Vzápätí pripomína diskusiu súdobých španielskych intelektuálov, ktorí posledných tristo rokov dumali nad tým, prečo iberská veľmoc neprestajne upadala, aj keď zaznamenávala priam rozprávkové príjmy zlata z latinskej Ameriky.
Keď sa skončila španielsko-americká vojna, výsledok tejto debaty bol už k dispozícii. Zlato z kolónií prúdilo do štátnej pokladnice a jednoduchí Španieli z neho nič nemali. Bohatstvo totiž neposlúžilo na pozdvihnutie krajiny či rozvoj priemyslu, naopak, bolo prehajdákané v krvavých a vlečúcich sa konfliktoch naprieč Európou.
Dôsledkom expanzívneho španielskeho imperializmu sa krajina centralizovala a štát už nebol nato, aby slúžil svojmu obyvateľstvu, naopak, ľudia tam boli preto, aby umierali pre dobro a slávu štátu. V konečnom dôsledku si Španieli uvedomili, že bez svojich koloniálnych záväzkov budú na tom lepšie. Katastrofálny výprask, ktorý dostali od Američanov, paradoxne odvrátil načas občiansku vojnu, ktorá sa na Pyrenejskom polostrove zdala v roku 1898 neodvrátiteľnou, a priniesol do zbedačenej krajiny dokonca isté spoločenské obrodenie.

Kolíska s kučeravým dieťaťom
Zaujímavé je, že väčšina európskych koloniálnych veľmocí neskôr zaznamenala podobnú debatu ako Španielsko. Samotné Spojené štáty sa stiahli z Filipín a Kuby a na svoje imperiálne sny rýchlo zabudli. Neskôr, po druhej svetovej vojne, keď si africké a ázijské kolónie začali pýtať nezávislosť, aj Briti uznali, že udržanie impéria by bolo príliš nákladné a jediným spôsobom, ako udržať Spojené kráľovstvo ako slobodnú krajinu, je nechať ich postupne odísť. Londýn odvtedy svojim územiam garantuje právo na sebaurčenie a jediný dôvod, prečo tak úpenlivo bráni Falklandy, Gibraltár alebo severné Írsko, je neexistencia väčšiny, ktorá by sa chcela odtrhnúť.

Každopádne, zdá sa, že touto katarziou budú musieť prejsť aj Srbi. Dá sa namietnuť, že Kosovo je srbské dlhé stáročia, a je to dokonca kolíska srbského národa. No dnes už v tejto kolíske leží iné dieťa. Hovorí sa tiež, že Kosovo je srdcom srbského národa a má pre jeho dušu priam metafyzickú hodnotu. Lenže toto je len prelud.
Väčšina Srbov by sa názorovo dala zaradiť niekam medzi fanúšikov strán typu SNS a Slovenskej pospolitosti. Aj keď si želajú európsku budúcnosť, ich myslenie stále ovláda nacionalizmus a socializmus, krížený s naučenou bezmocnosťou a hlboko zakoreneným presvedčením, že Srbom neustále niekto krivdí a ubližuje. Politický život Belehradu osciluje medzi kolektivizmom a kmeňovými atavizmami.
Na „národ“ hľadia ako na abstraktnú entitu, kým „štát“ je pre nich bytosť obdarená vyšším géniom. Srbi zmenili tieto dve slová na príšery, v mene ktorých je ospravedlniteľné nielen sa nechať zabiť, ale hoci aj páchať genocídy. Imperiálny sen o Veľkom Srbsku priviedol Belehrad k vytvoreniu mašinérie, kde jednotlivec nemá šancu a je bez milosti zomletý mlynčekom na mäso.

Srbsko-albánska federácia?
Sumner si vo svojej eseji kladie otázku, čo má Amerika robiť s kultúrne cudzorodými územiami ako Kuba alebo Filipíny. On sám videl len tri možnosti. Že im Američania budú vládnuť v duchu starého koloniálneho systému, pre kritiku ktorého však išli so Španielskom do vojny. Alebo ich prijať do Únie ako rovnocenné americké štáty a tým ich nechať skorumpovať pre nich cudzorodý systém, ktorý nezdieľajú a ktorému nerozumejú. Alebo im dať samostatnosť.

Dnes nikto v Srbsku nechce dať Kosovu slobodu, ale ako upozorňujú viacerí pozorovatelia, nikto ani neponúka žiadny realistický scenár Kosova vnútri Srbska. Demografické trendy sú neúprosné. Už čoskoro by mohli tvoriť Albánci v takejto krajine jednu tretinu obyvateľstva. Čo je pomer Čechov a Slovákov v Československu. Naozaj chcú Srbi žiť vo federácií s kultúrne a nábožensky odlišnými Albáncami? Deliť sa s nimi o moc a štátny rozpočet?
A čo keď sa toto etnikum začne šíriť aj v ďalších častiach takéhoto spoločného štátu? Podľa demografických scenárov, ktoré berú do úvahy nízku pôrodnosť Srbov a vysokú pôrodnosť Albáncov, by v roku 2050 mohla mať krajina nadpolovičnú väčšinu moslimského pôvodu. To by nezostalo bez následkov. Takáto srbsko-albánska federácia by nemala čas na ekonomické reformy, lebo dve znepriatelené kultúry by sa len neustále hádali o moc v spoločnom štáte. Keďže tu nehovoríme o Čechoch a Slovákoch, ani o Slovákoch a Maďaroch, ktorí sú si navzájom kultúrne blízki, zrejme by dokonca opäť časom došlo ku krvavému konfliktu. A o niekoľko desaťročí, keď budú prestarnutí Srbi tvoriť už len polovicu obyvateľstva, môže napokon dôjsť ku skutočnému dobytiu Srbska kosovskými Albáncami.  
Ak by, naopak, Srbi nechali Kosovo ísť, mohli by sa konečne venovať ekonomickým a politickým reformám. Ak sa táto provincia odtrhne, nacionalizmus a kolektivizmus stratia v Srbsku pôdu pod nohami a postupne budú slabnúť. Krajina sa zbaví aj ekonomického bremena, keďže HDP na hlavu je v Kosove okolo 1 500 eur, čo je len tretina srbského.

Srbi majú šancu začať novú kapitolu svojich dejín. A my máme šancu vyvarovať sa tých istých chýb, aké urobili oni. Aj keď sa slovenskí politici obávajú precedensu, ktorý by mohol inšpirovať našu maďarskú menšinu, odtiaľto nebezpečenstvo nehrozí. Slovenskí Maďari sa nijak zvlášť do odtrhnutia nehrnú. V skutočnosti by asi väčšina z nich takýto krok ani nepodporila.
Maďari sú nám navyše kultúrne blízki, ich počet sa nijako dramaticky nezväčšuje (v skutočnosti v 90. rokoch poklesol) a napriek napätej minulosti sme sa nikdy navzájom fyzicky nevyhladzovali. Paralely medzi Kosovom a južným Slovenskom sú teda scestné, avšak najmä pre politikov SNS je veľmi výhodné mobilizovať na tejto téme voličov.

Skutočné opakovanie Kosova by sa skôr mohlo týkať Rómov, ak by časom nadobudli politické povedomie. A samozrejme, bratov kosovských Albáncov vo viere – príslušníkov iných moslimských komunít v Európe. Ale to je už iná téma.